Zamračené, zima. Taliansky ostrov Lampedusa vyzerá tak trochu bez života. Život sa v ňom stráca. Keby ste počítali, koľko ľudí na jeho brehoch zahynulo, nedopočítali by ste sa. Tisíc? Desaťtisíc? Dvadsaťtisíc? Ich počet zostáva otvorený, štatistiky sa pomenia. Budú sa meniť, kým potrvá utečenecká kríza.
Taliansky režisér Gianfranco Rosi sa na brehy mora chodil pozerať viac ako rok. Ospravedlňoval sa svojej dcére, že je málo doma, nakrúcal tam film. Po víťazstve na festivale Berlinale precestoval celý svet a teraz bude už aj v našich kinách. Volá sa Oneň na mori.
Dva nespojiteľné svety
Rosi nemal zo sebou veľa techniky, na Lampeduse bol sám. Vlastne iba aplikoval svoju obľúbenú metódu: pozoroval. Jeho film je takmer až dokumentárnym záznamom toho, ako sa imigranti snažia vstúpiť na taliansku pôdu. Niektorí prichádzajú do kontaktu s úradníkmi a miestnymi obyvateľmi, niektorí sa s nimi nikdy nestretnú. Na ostrove Lampedusa vznikla hranica, čo v praktickom živote znamená: na malom kúsku zeme sú dva paralelné, takmer nespojiteľné svety.
"Keďže sa nemôžem chytiť žiadnych pevných faktov a číselných štatistík, skúšam to cez emócie," povedal Rosi pre denník El País. "Ponáram sa do bolesti, ktorú vidím, a nič pri tom nekomentujem. Keď som trpezlivý, realita sa mi v nejakej metafore vyjaví sama."
Oheň na mori získal hlavnú cenu v Berlíne. (zdroj: BERLINALE)Film vyhral, a nestalo sa nič
Je nádherný, ale je to dokument, zareagoval režisér Paolo Sorrentino, keď sa dozvedel, že Oheň na mori bude talianskym kandidátom na cudzojazyčného Oscara. Meno Gianfranco Rosi znie ozaj stopercentne taliansky, ale jeho nositeľ má iné korene. Sám je imigrant, do Európy prišiel z Eritrey.
Porota Berlinale vo svojom vyhlásení napísala, že tento film by nemal dovoliť, aby sa kríza len tak bez slova obchádzala. To ho však trochu precenila. Keď Rosi cenu prevzal, šiel do Európskeho parlamentu a poslancom svoj film premietol.
