Viete, ako sa dostanete z väzenia na slobodu cez potkaniu dieru? Poradí vám sám potkan. Keď sa budete cítiť ako on, tak sa do jeho chodbičiek zmestíte. Je to prosté vysvetlenie, jasné malým aj veľkým. Všetkým, čo sa dokážu vcítiť do kože iných živých bytostí.
Dokázal to aj istý chlapec, ktorý so svojím verným psom Alanom hľadá otca. Utiekli spolu z rodnej dediny, kde sa rozmohli nenásytníci, ktorí požierali všetko, čo im prišlo pod ruku a ľudí začali ohrozovať.
Kam pred nimi ujsť? Útočisko pre nich hľadá spisovateľ Marek Vadas vo veľkej obrázkovej knihe Útek. Vo štvrtok večer ju predstavuje v bratislavskom KC Dunaj.

Kto má domov
Jeho hrdinovia putujú svetom, v rôznych krajinách ich rôzni ľudia rôzne prijímajú. A v momente, keď potom stoja zoči-voči sebe, sa ukazuje, akí v skutočnosti sú. Čoho sú tí, čo domov majú, vlastne schopní, ako vedia bojovať s neprívetivosťou a neochotu v sebe, či dokážu byť ohľaduplní a prekonať predsudok voči komusi neznámemu.
Mohla by to byť rozprávka? Áno aj nie. Ak ju neprečítate deťom, tak len preto, že ste ju neprečítali sami. Marek Vadas opäť v krátkych príbehoch malého chlapca rozpráva jazykom, akým ho učí hovoriť čierna Afrika, kam sa po mnohé roky stále fyzicky aj v myšlienkach vracia.

Skutočnosť fantázie
O čo atraktívnejšie prostredia vďaka svojej exotickej inšpirácii približuje, o to viac pracuje na tom, aby mnohovravnosť reality bola čo najprirodzenejšie zachytená v konaní jeho postáv. Jednoducho, zrozumiteľne, bez opisu násilia, bez otvorených emócií, ale so silným vnútorným apelom.
Kóduje tak do svojho literárneho postupu univerzálne hodnoty života tak, ako sa dajú odčítať kdekoľvek na svete. Hrdinovia jeho knižky hovoria o nás tu uprostred Európy oveľa viac, než si bežne uvedomujeme.
Vďaka ilustráciám Daniely Olejníkovej predstavujú ich príbehy aj veľkolepý vizuálny zážitok. Popri krátkych, výstižných, ale premyslene subtílnych textoch fungujú obrázky ako ich úplne rovnocenná zložka. Výtvarne skvelým, presvedčivým gestom vťahujú do krajiny fantázie, s vedomím, že práve tam sa dá nájsť skutočnosť.
Mnohé dediny, ktoré som v Afrike navštívil, dnes už neexistujú
Aj knihy samy majú často svoje príbehy. K vzniku Úteku dopomohla nečakaná zhoda priaznivých okolností – stretnutie autora s vydavateľmi a s ilustrátorkou Danielou Olejníkovou na knižnom veľtrhu v ukrajinskom Ľvove. Tvorcovia sa pri nej viditeľne inšpirovali formátom i dušou rozprávkovej knihy Vojna, ktorá zmenila Rondo, ktorá vyšla pred rokom vo vydavateľstve Brak. Dvaja ukrajinskí ilustrátori v nej približujú príčiny a dôsledky vojny detskému čitateľovi.
Mnohí umelci potvrdia, že práve ukrajinský Ľvov je mesto, v ktorom nečakane zafunguje genius loci. „Nebyť jeho špecifickej energie, spontánneho momentu a konštelácie hviezd, kniha by nikdy nevznikla,“ hovorí pre SME autor knihy Marek Vadas.
Práce Daniely Olejníkovej v tom čase už poznal, preto si bol vraj istý, že sa pri písaní môže „utrhnúť z reťaze a uletieť z reality aj poriadne ďaleko“. Z jej prvých ilustrácií ostal ohromený a veľmi ho posúvali dopredu. „Moji hrdinovia sa stretávajú s pomocou i odmietaním. Cez nich som písal o vlastnostiach, ktoré vedú k predsudkom voči čomukoľvek cudziemu i o svete človeka, ktorý stratil všetko,“ hovorí.
V príbehoch primárne nezdôrazňuje africké reálie, priznáva však, že ho inšpirovali udalosti v okolí Čadského jazera, kde militanti z Boko Haram vyhnali z domovov viac ako dva milióny obyvateľov. „Mnohé dediny, ktoré vraj kedysi navštívil a kde mal priateľov, už dnes neexistujú.
Keďže rozprávkový žáner neberie ako pôvodne určený pre deti, nikdy ani nevnímal rozprávky len ako zmes láskavých postavičiek a zdrobnenín. „Pri takýchto knihách je pre mňa najťažšou vecou nájsť vhodný jazyk, ktorý by bol dostatočne jasný a zároveň prijateľný, aj keď opisuje tie najbrutálnejšie udalosti. Rovnako bolo pre mňa dôležité vyhnúť sa moralizovaniu a lacnému vzbudzovaniu ľútosti,“ vysvetľuje.
Pri písaní vychádzal najmä zo situácie v našej spoločnosti, kde v posledných rokoch vyplávalo na povrch až nepochopiteľné množstvo nenávisti. Zdôrazňuje, že hoci my sami sa nálepkujeme ako kresťania, chýba tu súcit a obyčajná ľudská spolupatričnosť. „Vládne tu absolútny nezáujem o osudy iného človeka i o tragédie, ktoré sa dejú za našimi dverami.“