Kniha radosti. (zdroj: NOXI)Niekoľko dní predtým, ako na Slovensko (už po tretíkrát) zavíta Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma, dostanú slovenskí fanúšikovia tejto osobnosti ďalšiu príležitosť bližšie sa oboznámiť s jeho názormi na svet, na človeka a jeho vnútro.
V reportážnej forme spracovaných rozhovorov dalajlámu s juhoafrickým anglikánskym arcibiskupom Desmondom Tutuom, umne a premyslene vedených spisovateľom Douglasom Abramsom, dostáva čitateľ pozoruhodnú vzorku myslenia a cítenia dvoch inšpirujúcich osemdesiatnikov.
Obaja nositelia Nobelovej ceny za mier, aj Desmond Tutu, aj 14. dalajláma, majú nárok usudzovať, komentovať a glosovať svet okolo seba a dokonca si aj uťahovať nielen z ľudstva ako takého, ale aj mnohých jednotlivcov, ba dokonca aj z cirkví a ich predstaviteľov – lebo ich na to opodstatňuje ich život a činy.
Mandelov prerod
Postrehy odporcu juhoafrického apartheidu Tutua zaujmú aj tým, ako sa mu darí zovšeobecniť konkrétne prejavy jednotlivca na charakterizovanie človeka a ľudstva.
Od poznania, že 27 rokov väznenia a utrpenia v čase apartheidu urobilo z Nelsona Mandelu, pôvodne „krvilačného“ odporcu bieleho režimu v Juhoafrickej republike, človeka oveľa pokojnejšie a veľkodušnejšie vnímajúceho svoju pozíciu a vzťah k neľudskému režimu – prechádza Tutu v rozhovoroch s dalajlámom k uvedomeniu si toho, že utrpenie jedného prepojené s utrpením mnohých pomáha človeku ľahšie zvládnuť svoju situáciu.
Obaja duchovní vodcovia nielen svojich komunít počas piatich dní v exilovom sídle dalajlámu, indickej Dharamsale, preberajú a prepierajú množstvo situácií človeka skôr trpiaceho a nešťastného – a ponúkajú vízie cesty k tomu, aby sa osobná dramatická situácia nestala aj dôvodom na pretrvávajúci pocit nešťastia – ale naopak, aby sa stali zdrojom nádeje a vlastne aj radosti. Teda najpodstatnejšieho poznania, že keď chcete byť radostní, musíte tešiť ostatných.
Douglas Abrams si na detailnejšie a uveriteľnejšie prekreslenie hlavného posolstva stretnutia oboch osemdesiatnikov zvolil aj optimálnu kompozíciu - v troch prelínajúcich sa rovinách zaznamenáva nielen rozhovory dalajlámu a arcibiskupa o ľudskej povahe, ale aj najnovšie poznatky vied venovaných výskumu človeka (neurológie, psychológie, fyziológie, molekulárnej biológie a pod.), a obe tieto spomínané línie stavia na základoch dvoch fascinujúcich životných príbehov.
Zmysel pre humor
Obaja, Desmond Tutu aj Tändzin Gjamccho, arcibiskup aj dalajláma, sa v Knihe radosti prezentujú aj ako ľudia s vycibreným zmyslom pre humor, ktorým nie je takmer žiadna téma svätá či tabu (dokonca ani sex, hoci toto už znie naozaj neuveriteľne).
Aj preto si môžu obaja žičlivo uťahovať nielen z toho, že arcibiskup by bol oveľa potrebnejší v pekle ako v nebi, lebo dolu by mohol viac pomáhať tamojšiemu osadenstvu, ale aj z toho, že čínska totalitná moc má ambície rozhodnúť o tom, ako bude vyzerať reinkarnácia štrnásteho dalajlámu.
„Zvyčajne vravím – položartom, polovážne,“ reagoval dalajláma na toto podpichnutie arcibiskupom, „že najprv by mala čínska komunistická strana akceptovať teóriu znovuzrodenia, potom by mali nájsť reinkarnáciu predsedu Mao Ce-tunga, potom reinkarnáciu Teng Siao-pchinga a potom majú právo zaoberať sa reinkarnáciou dalajlámu.“
Stretnutie predstaviteľov dvoch náboženských tradícií nemohlo obísť ani veľké výzvy náboženských konfliktov a potrebu tolerancie. Podľa dalajlámu „nie je iná možnosť, len aby vyznávači svetových náboženstiev akceptovali skutočnosť, že sú aj iné viery. Musíme žiť spolu. Aby sme žili šťastne, musíme navzájom rešpektovať svoje tradície. Ja skutočne obdivujem iné tradície“.
Na čo reagoval arcibiskup poznámkou, že „keď bol Kofi Annan vo funkcii (generálneho tajomníka OSN) posledný rok, ustanovil komisiu. Nazvali ju trochu pompézne Panel na vysokej úrovni. Zišli sme sa tam zo všetkých tradícií a napriek rozdielnostiam sme vytvorili jednohlasnú správu. Zhodli sme sa: Na vierach nie je nič zlé. Problém sú veriaci.“
Veď hovorím, vtipní starčekovia. Ešte keby im načúvali najmocnejší tohto sveta.
