Dá sa ešte v maľbe urobiť taký jedinečný krok, aký na začiatku minulého storočia urobil Pablo Picasso? Jeden z najslávnejších maliarov všetkých čias uchopil dvojrozmernú realitu v jej samej podstate,
Tak sa vášnivo ponáral do seba, do chuti života, krásy žien, hrozieb vojny, biedy sveta aj do umenia majstrov, ktorí ho predchádzali. Vydržalo mu to až do konca života. Práve dnes je tomu 135 rokov, čo sa narodil.

Prvé obdobia
Svetoznámy španielsky maliar a sochár sa narodil v španielskej Malage, ale väčšinu života prežil v Paríži. Prvýkrát sa tam vybral v roku 1900 a v raji umenia a bohémskej slobody, fascinovaný dielami van Gogha a Tolouse Lautreca, opustil Barcelonu natrvalo, neskôr ovplyvnený udalosťami v španielskej občianskej vojne.
Jeho prvé diela z Paríža boli plné melanchólie a určili jeho modré obdobie, maľoval vtedy najmä chudobných a chorých úbožiakov, tragické, temné výrazy samoty, smútku.
Zmenilo sa to príchodom jeho prvej múzy Fernandy Olivierovej, vďaka ktorej začali vznikať obrazy v ružových tónoch.
Pustil sa do maľovania jemných aktov, harlekýnov či potulných umelcov, čoskoro objavil ľudové umenie afrických kmeňov, lámal povrchy a zachytával odrazy svetla, študoval objekty, rozkladal ich na neznáme novotvary, postupne ich začal obohacovať novými materiálmi a farbami.

Avignonský vietor
V tomto duchu, súbežne s Georgesom Braqueom, položil základy kubizmu ako umeleckého smeru. Určil ho obraz Slečien z Avignonu. Picasso v ňom reagoval na Henryho Matissa a jeho maľbu Radosť zo života, stavajúc proti jeho prchavým aktom nemilosrdný a deformujúci obraz žien z nevestinca.

Pôvodne ho aj pomenoval Avignonský bordel, spočiatku ho komponoval aj s mužskými figúrami. Neskôr všetko zmenil. Päť nekompromisných podôb ženských postáv zachytil schematicky podľa vzoru primitívneho sochárstva. Tak dosiahol vrchol moderny. Jeho dôsledné kubistické videnie začalo vyhľadávať čoraz viac obdivovateľov.

Jeho život bol plný vášne, rád sa nechával inšpirovať svojimi partnerkami, žil po boku Evy Gouelovej, baletky Olgy Kklovovej, fotografky a maliarky Dory Maarovej, Marie-Thérèse Walterovej, Jacqueline Roqueovej či Françoise Gilotovej, ktorá ho ako jediná zo všetkých žien dokázala pre nevery a ťažkú povahu opustiť.

Výpoveď o svete
Jeho ikonickým dielom a veľkou výpoveďou o svete sa stala slávna Guernica ako symbol hrôz vojny a jej dôsledkov. Vtragicko-sarkastickom duchu stelesňuje na veľkom plátne nehumánnosť, násilie a brutalitu.
Dielo namaľoval ešte v roku 1937 na zákazku španielskej republikánskej vlády, mal byť súčasťou španielskej expozície na medzinárodnej výstave v Paríži.

Hoci prácu najprv odkladal, napokon obraz zhotovil za necelý mesiac. Impulzom sa mu stalo bombardovanie španielskeho mesta nacistickým Nemeckom počas občianskej vojny, podľa ktorého dielo aj nazval.
Guernica dlho visela v newyorskom Múzeu moderného umenia, podľa autorovej žiadosti sa nemala dostať do rodného Španielska, kým sa v krajine neobnoví demokracia. Stalo sa tak až v roku 1981, o desať rokov neskôr putovala do madridského múzea Reina Sofía.

S ideou komunizmu
Druhá svetová vojna Picassa v tvorbe nezastavila, väčšinu jej času strávil na juhu Francúzska a tvoril. V roku 1944 vstúpil do komunistickej strany Francúzska a idey komunizmu neprestal uznávať, i keď bol kritikom Stalina.

Bez ohľadu na ľavicovú orientáciu sa Picassovi ešte za života dostalo na celom svete takej slávy ako máloktorému inému umelcovi. Bol temperamentným individualistom a život si naplno užíval, neúnavne sa však dokázal podrobovať svojmu tvorivému a originálnemu géniovi.



