Možno ste už počuli o nemeckom filme Toni Erdmann. A možno už viete, že ho na ceste do kín sprevádzali reklamné frázy o senzačnej tragikomédii. Ak naň teda pôjdete a nevideli ste predchádzajúci film režisérky Maren Adeovej Alle Anderen, nevyhnete sa prekvapeniu.
Toni Erdmann zbiera skvelé ohlasy od svojej májovej premiéry na festivale v Cannes, kde dostal cenu kritikov. Nie je to však tradičná festivalová psychologická rozprávka o vzťahoch. Vlastne nejde o klasické rozprávanie.
Príbeh možno zhrnúť holou vetou, ale na opis toho, o čom film skutočne je, by nestačili ani všetky stránky týchto novín.
Nemecká režisérka nerozpráva príbeh. Nehovorí ani o konflikte vzťahov a hodnôt. Úprimne: za 161 minút toho povie len hriešne málo. S nadšením, pôžitkom a nehatenou živelnosťou vykresľuje otca a dcéru. Našich súčasníkov, predstaviteľov sveta obrátených hodnôt. V ňom sú starší odvážnejší, zásadovejší, idealistickejší a uvoľnenejší a mladá generácia prekypuje ambíciami zošnurovaných manažérov bez balastu citov a svedomia, pre ktorých sa zmyslom života stala kariéra v exkluzívnych firmách.
Nejde však o satiru či kritiku, ba ani o zovšeobecňovanie. Film Toni Erdmann je o dvoch konkrétnych ľuďoch, do najmenšieho detailu vypracovaných autentických charakteroch. O tom, ako koexistujú, ako sa ovplyvňujú, ako sú previazaní, odkázaní jeden na druhého. V dobrom i v zlom.
Je lepšie byť trápny či chladný?
Šesťdesiatnik Winfried Conradi (Peter Simonischek) je učiteľ hudby z nemeckého Aachenu. Je to rozvedený muž, žije osamelo, len občas navštevuje staručkú matku, s ktorou si nemá čo povedať, a stará sa o psieho veterána nad hrobom. Jeho zmysel pre humor je nemecky kŕčovitý.
Len málokedy prerastie do zmysluplného naplnenia či pointy. Grimasy, prestrojenia, pomaľovaná tvár a najmä obludná zubná protéza spravidla vytvoria len nekonečne hlboký pocit trápnosti a čudnosti, hraničiaci s ľahšou psychickou poruchou. Aj žiaci oceňujú učiteľovo vtipkovanie len s rezignovanou blahosklonnosťou.
Nečudo, že Winfriedova dospelá dcéra Ines (Sandra Hüller) sa pri občasných stretnutiach s otcom radšej tvári, že je zavalená prácou a neodkladnými telefonátmi. S vypnutým mobilom si rozumie viac ako s otcom. Pracuje v Bukurešti pre medzinárodnú konzultantskú firmu. S nadšením sa podieľa na drancovaní bezbrannej rumunskej ekonomiky.
Dcéra a syn. Dve generácie s opačným prístupom k životu. (zdroj: FILM EUROPE)Navrhovať a realizovať masové prepúšťanie jej nerobí žiadne problémy, rovnako ani náhodný sex s rumunskými kolegami. Žije anonymný život v odľudštenom prostredí tak, akoby jej to vyhovovalo. Ojedinelé pokusy správať sa úprimne, spontánne a svojsky sa končia tak ako otcove vtipy – bezodnými trapasmi.
Pliesť sa do života
Keď jedného dňa do Bukurešti prikvitne extrémne nevtipný otec, dcéra, po krk ponorená do neľútostných pracovných rokovaní, tuší katastrofu. Pokúša sa rodiča rýchle striasť, lenže hoci otec súhlasí s návratom domov, odrazu je naspäť.
V prestrojení za arogantného egocentrického hlupáka Toniho Erdmana, s pupkom v tesnom ligotavom saku, nevkusnou strapatou parochňou a obludnou zubnou protézou. A s odhodlaním pliesť sa Ines do života viac ako predtým.
Režisérka suverénne, zručne a nenásilne necháva otcovu trápnosť a dcérinu studenú odľudštenosť súperiť, zápasiť, bojovať a meniť sa na čosi nové, silné, autentické. Otcove žarty a dcérin vypočítavý chlad uprostred kontrastov a bizarností plnej Bukurešti čoraz viac vyznievajú ako zúfalé volanie o pomoc.
Otec na návšteve robí hanbu. (zdroj: FILMEUROPE)
Najvyšší čas zahodiť masku. (zdroj: FILMEUROPE)
Jeden i druhý sa otvárajú nielen sebe navzájom, ale i okolitému svetu.
Toni Erdman je pomalá road movie o ceste do hlbočín dvoch citlivých, zraniteľných duší, ukrytých za maskami. Sú to duše číre, presvedčivé, uveriteľné. Sú nám blízke, patria do nášho sveta. Prežívajú naše problémy, chlad a trápnosť menia na smútok, súcit a – nádej.
Nie je to možno veľa, ale je to úprimné. A koniec koncov, aj keď nie vyložene komické či tragické, svojím spôsobom veľmi zábavné.
