Daniel Blake mal tesne pred dôchodkom, keď dostal infarkt. Spočiatku bol pokojný, myslel si, že za odpracované roky mu štát pomôže. No zistil, že cez komplikované úradnícke pravidlá sa nedostane. Nebol vraj až taký chorý, aby dostal podporu, a nebol ani taký zdravý, aby mohol robiť. Proti absurdnej situácii sa však rozhodol bojovať.
Film Ja, Daniel Blake od Kena Loacha získal Zlatú palmu v Cannes. Zbiera sympatie divákov na celom svete, hovorí sa už o ňom ako o favoritovi na Oscara a dnes je aj v našich kinách. Rozprávali sme sa hercom v hlavnej úlohe DAVOM JOHNSOM.
Boli ste niekedy nezamestnaný?
"Samozrejme. Ale dávno, keď som bol čerstvo po škole. Robil som na stavbách, ráno po mňa chodil kamarát a vozil ma tam, kde ma bolo treba. Raz ma potrebovali, raz nie, taká zvláštna profesia to bola. Nedalo sa na ňu veľmi spoľahnúť, ale vždy to bolo lepšie ako dnes. Rozhodne to bolo iné."
V čom presne?
"Keď na to tak myslím, zdá sa mi, že vtedy sme boli ako celok všímavejší. Nemáš robotu? Neboj sa, nejako ti ju pomôžeme nájsť. A komu sa ju nepodarilo nájsť, dostal aspoň nejakú finančnú podporu. Dnes je to naopak, štát hľadá možnosti, ako ľudí zo systému sociálnej podpory vyhodiť, úplne zabudol, prečo ho kedysi zakladal. Civilizovanosť spoločnosti sa predsa meria tým, ako sa vie postarať o ľudí, ktorí potrebujú pomoc, finančnú alebo zdravotnú. My sme však na iných ľudí myslieť prestali."
Pred štyrmi rokmi sa Briti na otváracom ceremoniáli olympijských hier v Londýne chválili zdravotníckou starostlivosťou.
"To áno, ale aj ten sa zmenil na byrokratickú džungľu. Niekto o vás zaškrtáva údaje, dáva vám vypĺňať nekonečné a komplikované formuláre a striehne pritom na miesto, kde urobíte chybu, aby vás mohol zo systému vyškrtnúť alebo vás v ňom potrestal. Spolieha sa na to, že štruktúra pomoci bude taká zložitá, že to radšej vzdáte a nebudete sa o ňu ani pokúšať. Kým sme tento film nezačali nakrúcať, vôbec som nevedel, aký systém benefitov a sankcií u nás funguje. Kto príde na úrad o päť minút neskôr, ako dostal termín, trinásť týždňov si bude musieť poradiť inak. Taký systém nie je pre ľudí, ale proti nim."
Ľudia musia mať srdce z kameňa, ak nepochopia tento film, vraví Dave Johns. (zdroj: FDC)Systém, to znie tak všeobecne. Koho za ním vidíte?
"Myslím si, že problémom Británie sú kariérni politici. Vychodili veľké univerzity, na ktorých snívali o tom, že budú ministrami, alebo ešte lepšie, premiérmi. Už pomaly nemáme politika, ktorý by vyšiel z iných ako univerzitných sfér, ale dostali sme Davida Camerona a Borisa Johnsona, ktorí v detstve videli, ako sa raz dostanú do učebníc dejepisu. A aj sa dostali. Ako tí, čo pred ľudí prišli s otázkuu brexitu a tým ich proti sebe postavili. Aby si mohli v pokoji sledovať svoj vlastný prospech, Britov nakazili strachom a začali ukazovať - teraz sa vás nechcem dotknúť - na rôznych prisťahovalcov."
Teda aj na Slovákov?
"Áno, veľmi ma to mrzí.
Tomuto sme sa my teraz venovali namiesto toho, aby si všímali to, z čoho sme naozaj nešťastní. Napríklad, ja som vyrastal v sociálnom byte. Bolo to dobré bývanie, moji rodičia viac nepotrebovali. V 70. rokoch však vláda nájomníkom umožnila, aby si ich odkúpili. Všetky sa dostali do súkromných rúk a, samozrejme, ohromne zdraželi. Dnes stoja - tie kedysi skromné byty - milióny a namiesto nich sa nič iné nepostavilo. To je problém."
Keď bol na majstrovstvách Európy vo futbale zápas Slovensko - Anglicko, britské médiá písali, že výsledok ovplyvní hlasovanie v referende. Tomu by sme mali ako rozumieť?
"Bože, to mi ani nepripomínajte. Komu napadlo stanoviť dátum hlasovania o brexite počas majstrovstiev Európy vo futbale? Vtedy sú predsa nacionalistické vášne napnuté na maximum. Ako sa to mohlo stať? Keď sme boli v Cannes a dostali Zlatú palmu, veľmi som dúfal, že film by mohol presvedčiť ľudí, aby hlasovali za zachovanie Británie v Európskej únii. Európska únia je síce plná chýb, ale základný problém je, či sme, alebo nie ochotní postarať sa jeden o druhého. O tom je náš film."
Nie je to paradoxné mať premiéru s takým filmom práve na festivale, kde sa množstvo peňazí minie len na efekt?
"Aj ja som sa na tom pobavil. Keď nás na premiéru sprevádzala bezpečnostná eskorta, vravel som si: Keby ste vedeli, aký film ideme premietnuť. Ale nič lepšie ako pozornosť v Cannes sa nám nemohlo stať. Človek by musel byť z kameňa, aby nepochopil, čo chcel Ken (režisér Ken Loach, pozn. red.) povedať. Prečo boli diváci aj kritici takí dojatí? Videli na plátne muža, ktorý dostal infarkt, zostal práceneschopný - a dúfal, že sa oňho štát po toľkých rokoch práce a platenia daní postará. No zistil, že sa strašne mýlil. Myslím si, že ľudia si rýchlo uvedomili, že na jeho mieste by pokojne mohol byť ich otec alebo dedko, alebo mama, alebo dcéra."
Filmy Kena Loacha dostávajú veľmi často nálepku ľavicové. Ako to prijíma?
"V jeho filmoch nejde o politiku a myslím si, že inteligentní ľudia to vedia. Ak mi zlomí srdce pohľad na hladné dieťa v Sýrii, to predsa nie je prejavom toho, že som ľavičiar. Ak vidím človeka na ulici a pobúri ma, že sa to v modernej spoločnosti môže stať, to nie je prejav toho, že som komunista. Len skrátka nevyznávam hodnoty individualizmu. Nevidím žiadny problém v tom, ak je človek bohatý, naštartuje si kariéru a stará sa o to, aby jeho rodine nič nechýbalo. Problém vidím len v tom, ak sa pritom niekto zabudne otočiť a vidieť ľudí, ktorí také šťastie nemali. Máme ich nechať tak? Keď s niekým žijem na rovnakej planéte, mal by som sa oňho postarať. Prečo by som sa nemal?"
Ľudia odkázaní na pomoc úradov. (zdroj: FDC)
Ken Loach so Zlatou palmou v Cannes. (zdroj: SITA/AP)Kedysi patril Ken Loach k filmovému hnutiu, ktoré reagovalo na politiku Margaret Thatcherovej. Dnes sa zdá, akoby zostal jediný, v Európe o iných toľko nepočuť.
"Nie je veľa takých filmárov ako on. On sa nebojí dotýkať tém, ktorým sa iní vyhýbajú. Keď má pocit, že niečo nefunguje, musí to povedať a s Paulom (scenáristom Paulom Lavertym, pozn. red.) strávi veľmi veľa času tým, aby mechanizmus problému spoznal a realisticky ho opísal. Kena nesmierne hnevá, keď sa niekto snaží ľuďom nahovoriť, že si za nezamestnanosť môžu sami. Keď im niekto tvrdí, že sú odroni, lenivci, asociáli. Rozčuľujú ho historky o tom, ako štátne zdravotníctvo nefunguje. Pretože vie, že politici chcú jeho obraz podkopať, aby ho mohli zrušiť. Ak má britské zdravotníctvo problém, tak najmä ten, že doň nejdú peniaze z našich daní. A ja považujem za nehorázne, že máme peniaze na to, aby sme bombardovali cudziu krajinu, ale nemáme peniaze na to, aby sa človeku zaplatila operácia srdca."
Hlavná úloha vo filme Ja, Daniel Blake je vlastne vaša prvá veľká filmová úloha. Ako vás Ken Loach viedol?
"Veľmi jednoducho. Pozeraj sa na ľudí, hovoril mi. Počúvaj, čo hovoria a pravdivo na to reaguj. Čudovali by ste sa, ale aj to je dosť. Málo ľudí vie počúvať."
Väčšinu kariéry ste prežili ako stand-up komik. Prajú dnešné časy vašej profesii?
"Našťastie áno, ľudia sa ešte stále radi smejú. Niekedy som nervózny z toho, že sa idem postaviť pred dvetisíc neznámych ľudí a nejakým zmysluplným slovom ich musím rozosmiať. Zisťujem však, že to ide. A vravím si, dobre je. Keď sa viete zasmiať na svojich chybách, obmedzeniach, hlúpostiach, čo narobíte, potom v živote nemôžete dopadnúť zle."
O čom na svojich vystúpeniach zvyčajne hovoríte?
"Och, o hlúpostiach. Rád rozoberám politiku a situáciu vo svete, ale vždy z toho nakoniec vyjde niečo bláznivé, v horšom prípade čudné. Spolieham sa na to, že som vtipný a že mi teda ľudia za to radi zaplatia. Tým sa živím, hoci som už vlastne celé roky nezamestnaný."
