Daniel Blake je hrdina-nehrdina. Muž po päťdesiatke, nenápadný vdovec po infarkte, ktorý narába šikovnejšie dlátom a kladivom ako počítačom.
Práve pre svoju neschopnosť pracovať a nutnosť uzdraviť si srdce nechtiac sa ocitá v súkolesí britského sociálneho systému. Čo nemal robiť, lebo vyjde najavo, že tento systém núti prispôsobiť sa, klamať a podvádzať – a starí poctivci ako Blake v ňom nemajú šancu.
Virtuálna realita je pre úradníkov sociálnej správy reálnejšia ako samotná skutočnosť, hlavne ak sa nedá dosvedčiť, overiť, kvantifikovať, opečiatkovať a príslušne založiť. Verte, dávam vám čestné slovo, domáha sa Blake u úradníkov, ktorí však také niečo zjavne poznajú len z kníh a nevedia, čo si s tým počať.
Ja Daniel Blake. V hlavnej úlohe Dave Johns. (zdroj: FDC)Nová Hlava XXII
Keď jedinú úradníčku, ktorá prejaví pochopenie a porozumenie, jej šéfka potrestá, Daniel to definitívne vzdáva a snaží sa podriadiť pravidlám a systému – zjavne nepochopiac, že ani to mu nepomôže. Človek, ktorému lekár zakázal pracovať, si aspoň naoko začne hľadať zamestnanie, aby mohol dostávať dávky v nezamestnanosti, kým sa bude môcť odvolať proti zamietnutiu sociálnych dávok pre práceneschopnosť.
Dostáva sa tým do akejsi novodobej Hlavy XXII a do nepríjemných situácií, ktoré už zasahujú aj ďalších, nezúčastnených.
Film režiséra Kena Loacha, ktorý sa momentálne premieta v slovenských kinách v rámci festivalu Be2Can, získal Zlatú palmu v Cannes. Natočený bol v tomto roku v britsko-francúzskej koprodukcii.
Úrady vám nechcú pomôcť, chcú sa vás zbaviť (rozhovor) Čítajte Daniel sa totiž na svojej donkichotskej ceste boja proti veterným mlynom establišmentu zoznámi s podobne „zomletou“ slobodnou matkou Katie a jej dvoma malými deťmi. Neúplná rodina sa len nedávno nútene prisťahovala do Newcastlu z Londýna, kde prišla o byt a kde mladší chlapec Dylan trpel klaustrofóbiou v jedinej izbičke v ubytovni. Daniel a Katie sa každý po svojom snažia vyrovnať s príkoriami systému a navzájom – aj s deťmi – si vytvoriť rodinu, ktorá im chýba.
Obeť systému
Na Blakovom prípade vidno, ako jednosmerne môžu fungovať toky platieb medzi sociálnym poistencom a sociálnou poisťovňou – čo, pravda, nie je obmedzené len na Veľkú Britániu. Etudy zo sociálneho úradu alebo historky so susedmi len dokresľujú nezmyselnosť celého nastavenia súčasného systému.
Popri finančnom aspekte však Loachov film rozvíja aj fenomén veľkomestskej odcudzenosti, osamelosti a rozpadu rodín a komunít, k čomu kontrast tvorí pouličná scénka improvizovanej „solidarity“ s obeťou (a)sociálneho systému.
Záverečné vyvrcholenie a rozuzlenie, hoci má ďaleko od amerického happy-endu, je filmovo logické a v súlade s celoživotnými citmi a postojmi hlavného hrdinu.
