Swingujúci Londýn šesťdesiatych rokov vyzeral veľmi nadčasovo. Aspoň tak sa to dá vnímať očami talianskeho režiséra Michelangela Antonioniho, ktorý do jeho vtedajšej atmosféry vsadil príbeh mladého úspešného fotografa. Vezie sa na novej vlne, keď mu do života vstúpi motív tajomnej vraždy. Ako sa s touto realitou vyrovnať?
Film Zväčšenina má dnes päťdesiat rokov a je kultovou snímkou. V reštaurovanej verzii sa v Projekte 100 dostáva do našich kín.
Ako v živom retre
Cez príbeh fotografa vniesol jeden z najväčších filmových neorealistov osobitý pohľad na meniacu sa skutočnosť. V aspoň takej miere sa pohral zároveň s modernou estetikou tých čias a využil nové trendy v rôznych umeleckých žánroch so všetkým, čo vtedajšie spoločenské uvoľnenie ponúkalo.
Film založil na tvarosloví spôsobu bohémskeho života, ktorému sa len ťažko dá odolať, najmä ak dovoľuje zaujať pózu a z materiálneho hľadiska ju určuje vyberaný vkus.
Aj preto dnes funguje jeho pohľad na filozofiu krásy zasvätene a vizuálne úplne bezchybne: film je pastvou pre oči, unáša diváka ležérnou eleganciou, štýlovými kostýmami, premyslenými exteriérmi s vypočítanou patinou, v ktorých vyniká lesk drahých áut aj zákutia opustenej architektúry ako pravej umeleckej inšpirácie.
Popritom všetkom nás vťahuje do sveta fotografickej mágie, ktorá bývala z hľadiska technologických možností výsadou tých, čo sa k nej vedeli dostať.
Ako v živom retre v nej dnes znie myšlienka o krehkej vnútornej istote človeka, ktorá sa však navonok prejavuje presne opačne.
(zdroj: OUTNOW.CH)V tmavej komore
David Hemmings v postave módneho fotografa je presne ten príťažlivý, ľahkovážny typ muža s nevinnou detskou tvárou, aký ženy zbožňujú tak, že mu dokážu odpustiť čokoľvek. V duchu myšlienky, že za svoje fyzické prednosti predsa nemôže a čo už má robiť, keď je taký talentovaný, sa mu do súkromného aj profesionálneho života nepríjemne vnucujú.
Filozofická rovnica je takto jednoduchá až dovtedy, kým fotograf chtiac-nechtiac odfotografuje situáciu, v ktorej sa sám stavia do pozície paparazziho. Že v nej ide o život, zistí až v tmavej komore.
V tej chvíli sa jeho úspech, dosahovaný často rutinou a aroganciou ku svojim fotografickým „objektom“, mení tak trochu na neistý džob. Sám totiž začína strácať pojem o realite a stojí zoči-voči vlastnému obrazu kaukliara, ktorého život je možno len ilúziou.
Nejasná necitlivosť
Na dnešného diváka môže pôsobiť režisérsky postup až príliš zjednodušene, miestami dokonca neobratne, film však má svoj výnimočný rukopis a dobový cveng, je to tak v poriadku.
Čo však zarazí viac, je zvláštna necitlivosť, ktorú postava hlavného hrdinu prejavuje voči ženám. Nie je totiž jasné prečo. (Aj keď práve tento film naštartoval herecké kariéry takých hviezd ako Vanessa Redgrave či Jane Birkin).
Ženy jednoducho ostávajú vo filme od začiatku až do konca najmä vizuálnym materiálom. Do psychológie príbehu nezasahujú dokonca ani vo chvíli, keď sa stávajú jeho problémom.
Hneď po uvedení v roku 1966 Zväčšenina zaznamenala obrovský komerčný úspech, ktorý sa režisérovi už nikdy nepodarilo prekonať, hoci nakrútil ďalšie veľmi oceňované snímky.
