Richard Stanke, Diana Mórová a Jana Oľhová a Ľubomír Paulovič hrajú s mladou generáciou o tom, čo spôsobuje, že v nás rastie agresia.
Ešte pred tromi rokmi neboli témy ako sociálna nerovnosť či hrozba politického extrémizmu také viditeľné ako dnes. Už vtedy však Pavol Weiss začal písať hru Zo života ľudstva. Jej príbeh postavil na myšlienke negatívnej utópie toho, čo by sa za istých okolností mohlo v našej spoločnosti stať.
Dnes má pocit, že jeho predstava sa priblížila viac k realite, pričom to nebude len tým, že hra dostala konkrétnu podobu. Verí však, že prinesie katarziu.
V Slovenskom národnom divadle ju v naštudovaní bosnianskeho režiséra Dina Mustavića premiérovo uvedú už tento víkend.

Nie je to len náš problém
Na začiatku stoja dvaja muži na jednej štartovacej čiare: jeden prevažuje intelektom, oboch však spája rovnaká dezilúzia zo spoločnosti a chcú vo svojom živote niečo zmeniť.
Jednoduchší Dodo podľahne volaniu po očiste. Akoby ho nejaký vodca presvedčil, že za svoje problémy nezodpovedá sám, ale niekto iný. Zláka ho zrozumiteľná a ľahko prijateľná ideológia. Nepochopí, že je postavená na nenávisti voči druhým.
Andrej je iný typ. Pre zmenu vo svojom živote je ako prefíkaný salónny intelektuál schopný poprieť vlastný charakter. Nemá problém podriadiť sa nekalým praktikám.
„Postupne odhaľujú svoje motivácie a ukazuje sa, ako sa ich skutky rozchádzajú s tým, čo pôvodne hlásali,“ hovorí pre SME Pavol Weiss.
Podobné postoje ľudí podľa neho pramenia z vývoja spoločnosti, ktorý postupne spôsobil čoraz väčšiu frustráciu. „Prešli sme prudkou zmenou – od krvilačného kapitalizmu až po jeho vyzretú formu. Zmena, ktorú ľudia po páde režimu vítali, priniesla sociálne rozpory, ktoré sa stále prehlbujú. Nie je to len náš problém, cíti ho celá západná Európa,“ vraví Weiss.

Riešenie je v Škandinávii
Pri písaní hry vychádzal aj z vlastných skúseností. V minulosti si vyskúšal život na viacerých úrovniach sociálneho rebríčka – pracoval ako kurič aj závozník, má svoje skúsenosti s dvojročnou vojenskou službou.
Na jeho postoje to stále vplýva a zjednodušené videnie niektorých ľudí ho svojím spôsobom inšpiruje. Cíti ho však zároveň aj ako bariéru v porozumení.
„Samotná nespokojnosť ľudí je daná aj ľudskou povahou,“ uvažuje. „Keď dosiahneme vyššiu úroveň, zvykneme si na ňu a začne sa nám máliť. Čím viac človek má, tým viac bude chcieť,“ hovorí.
Čo s tým? Weiss si myslí, že vo všeobecnosti sa treba viac sústrediť na politiku severských krajín a angažovať sa vo veciach verejných. Nie na vlne skorumpovanej politiky, ale v duchu solidárnosti.
„Nie je to návod, skôr otvorená otázka,“ vraví dramatik. Svoju hru preto predkladá ako istú výstrahu pred všeobecnou apatiou, ktorá by v budúcnosti mohla prerásť do nenávisti a agresie.