„Počas týždňov strávených v púšti som zabudol hľadieť na mesiac, tak ako ženatý muž možno celé dni ani raz nepozrie do tváre vlastnej manželky,“ hovorí pacient, spomínajúc na dni, ktoré strávil ako prieskumník v severnej Afrike a na letecké nešťastie, ktoré z jeho tela zanechalo iba bolestivé spálenisko. „Zrútil som sa preto v plameňoch do púšte.“
Dajú sa také lyrické myšlienky, navyše rozprávané v niekoľkých časových rovinách, preniesť na filmové plátno? Najrozumnejšie a najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré režisér Anthony Minghella spravil, bolo, keď sa o to pri nakrúcaní svojej verzie Anglického pacienta ani nepokúšal. Taký krásny literárny jazyk musel jednoducho nechať nedotknutý.
Aj napriek tomu sa mu presne pred dvadsiatimi rokmi podarilo vytvoriť film, ktorý dokazuje, že aj vrcholné literárne dielo sa dá premeniť na dynamický príbeh, ktorý sile slov nijako neublížil.
Ralph Fiennes a Kristin Scott Thomasová. (zdroj: IMDB)Príbeh ako vzor koberca
Keď Michael Ondaatje písal svoj román o tragickej romanci v pozadí druhej svetovej vojny, nečakal prestížnu literárnu Man Bookerovu cenu, ktorú zaň v roku 1992 získal. Vedel len to, že má rád zložité príbehy, keď sa dá na udalosť pozerať z mnohých pohľadov či emocionálnych rovín.
„Človeku sa to podarí vtedy, ak o krok poodstúpi od detailov spletených do rozprávania, takže vníma celkový vzor koberca,“ povedal raz o svojej knihe. Ktovie, či niekedy pomyslel na to, že sa raz jeho spletitého lyrického príbehu odváži chytiť nejaký filmár. Nemusel čakať dlho.
Dovtedy málo známy režisér Anthony Minghella sa jeho literárnej zložitosti nezľakol. Príbeh v roku 1996 spracoval do tvaru, ktorý rešpektoval štruktúru románu aj možnosti jeho vizuálneho stvárnenia.
