O zákulisí televíznej tvorby sa rozprávame s režisérkou, scenáristkou a spisovateľkou Barborou Kardošovou.
V televízii máte na starosti výrobu zvučiek a kampaní. Čo ste robili naposledy?
Zvučku k novému seriálu Prázdniny. Jeho tvorcovia otvorene priznávajú, že sa inšpirovali filmom S tebou ma baví svet a tak, keď som rozmýšľala nad zvučkou, rozhodla som sa, že to musí byť pesnička. Peter Dudák z Hexu a Martin Zimányi skomponovali hudbu, ja som napísala text. Testovali sme ju, deťom sa páči, obsahuje slová, na ktorých sa rady smejú, ako napríklad: Na samote nevadí, keď ti koza nohu okadí.
O čom bude seriál?
O tom, že aj chlapi sa vedia postarať o svoje deti. Traja otcovia sa vyberú so svojimi deťmi na chalupu a vydržia tam s nimi dva týždne. Trochu som sa obávala, či máme takého komika, akým bol Julo Satinský, lebo on bol jednoducho úkaz, ale vyzerá, že áno. Pre mňa sa ním stal Ľuboš Kostelný. Z môjho pohľadu prináša do seriálu najviac komiky. Druhého otca – muzikanta, hrá Tomáš Matonoha a tretieho Marko Igonda. Nechcem viac prezrádzať, ale myslím, že Prázdniny by si mohli diváci obľúbiť. Bude v nich totiž láskavosť.
Prečo by láskavosť mala na divákov zapôsobiť?
Pretože to je niečo, čo naše televízie dlhodobo nedodávali. Mysleli si, že divák potrebuje vidieť iba hraničné situácie. Že život je o tom, že vás niekto opustí, že vás nemiluje, že musíte byť neverný. Na čokoľvek slovenské som sa pozrela, všetci mali stále rovnaké problémy. Ja som počas celého týždňa ‚uproblémovaná‘, chcem si večer sadnúť a vidieť nejaké riešenie. Nie pozerať sa na niečo, kde sa stále kričí a nadáva. Preto tak dobre zarezonovali seriály Naši a Doktor Martin. Je v nich láska a ľudskosť. Znie to ako klišé, ale autor musí niečomu uveriť a odovzdať to divákom, že pre toto sa oplatí žiť.
S Ľubošom Kostelným pri nakrúcaní zvučky k seriálu Prázdniny. (zdroj: archív B.K.)Stojíte aj za upútavkami na šou Československo má talent. Tá z minulého roka sa stala najdrahšou v histórii televízie Joj. Ako ste sa k nej prepracovali?
Táto šou je dlhodobo obľúbená u divákov, preto si zaslúžila prepracované kampane. Naša prvá dokonca zaujala v Británii a urobili z nej ešte výpravnejšiu kópiu. Od začiatku sme vymýšľali tímovo a nasadili vyššiu latku, keď je to o talente, nech je to aj vizuálne talentované. V prvej sérii napríklad Jakub Prachař kráčal po Prahe a ocital sa v bizarných situáciách. Stretol trebárs taxikára Michaela Jacksona, a moderátor v Bratislave zase videl slečnu vešať bielizeň na balkóne a visela pritom dolu hlavou. Inokedy sme to posunuli do iného obdobia a nakrúcali v historických kostýmoch. Vlani prvýkrát nastupovali noví moderátori Marcel a Junior a chceli sme ich predstaviť ako absolútnych hrdinov. A absolútny hrdina je akčný hrdina. Tak sme vymysleli upútavku v štýle bondovky.
Pomáha vám pri réžii to, že ste aj scenáristkou?
Určite. Vždy si dôkladne pripravím scenár, čo veľa režisérov podceňuje. Povedia si: Však tam už len niečo nakrútim. Ale čas na nakrúcanie je obmedzený a mať vopred presnú predstavu urýchľuje prácu. Keď sme robili spomínanú upútavku v štýle bondovky, pripravili sme si dokonca animatix. Predbežný zostrih záberov, aby sme presne videli, ako to chceme. Veľmi nám to pomohlo.
Nakrúcanie kampane k šou Česko Slovensko má talent. Na snímke Lucie Bíla. (zdroj: archív B.K.)Vyštudovali ste scenáristiku, ako ste sa dostali k réžii?
V televízii sa vám ľahko stane, že vás posunú niekam ďalej. Ešte počas školy som pripravovala s Evou Borušovičovou, jej sestrou Soňou a so Skarlett Čanakyovou detskú reláciu Od Kuka do Kuka. Keď v roku 1996 vznikala Markíza a hľadali ľudí do kreatívneho tímu, prihlásila som sa. Najprv som len strihala upútavky na filmy, až neskôr, keď začala vlastná tvorba mohutnieť aj v Markíze, som sa dostala k režírovaniu.
Čím sa cítite najviac? Režisérkou, scenáristkou alebo spisovateľkou?
Stále sa cítim najviac autorkou. Milujem sedieť, písať a vymýšľať. Keby sa dalo, robila by som to od rána do večera. To je niečo, prečo si myslím, že som tu.
Režisér a spisovateľ, nie sú to dva protichodné svety?
To je pravda, ale pre scenáristu je skúsenosť s réžiou veľkým darom. Je dobré vedieť si predstaviť realizáciu napísaného záberu. Bola som introvertka zvyknutá písať doma, a práca režiséra je o tom, že sa vás stále niekto na niečo vypytuje a vy musíte vedieť na všetko odpovedať. Je asi prirodzené, že ako scenáristka píšem všetky svoje knihy filmovo. Moji čitatelia mi hovoria, že všetko, čo napíšem, si vedia úžasne predstaviť. To je ten rozdiel medzi literatúrou a scenárom, ktorý sa mi podarilo dostať do knihy. Človek má pocit, že pozerá film, čo je celkom vtipné.
J. K. Rowlingová to dotiahla do extrému a vydala pokračovanie Harryho Pottera vo forme scenára.
Neviem, či to každého poteší. Ľudia vo všeobecnosti neradi čítajú scenáre, väčšinou ich ani nevedia čítať. Kniha bude určite veľmi predávaná, fanúšikovia na ňu čakali a sú zvedaví. Keby vyšiel HP hoci aj vo forme telefónneho zoznamu, bude sa predávať, patrí do zbierky verných fanúšikov. Ale určite z nej budú mať iný zážitok, ako by mali z knihy. Na milión percent. Scenár je písaný pre režiséra, nemôže poskytnúť adekvátny čitateľský zážitok. Scenár vám vnucuje konkrétnu predstavu. S knihou si vytvárate vlastný svet.
