Ste fotograf, novinár, otec organizácie Človek v ohrození. Tieto tri svoje identity ste spojili v knihe Na juh od raja, ktorá je navyše trochu iná – formátom, obsahom i posolstvom. Prečo?
„Už dlho som chcel pripraviť knihu, ktorá je niečím medzi klasickou beletriou a fotografickými monografiami. Tie veľké fotografické knihy si kúpi človek, ktorý má rád výtvarné umenie, fotografiu. Kúpi si ju, prelistuje, založí do knižnice a možno raz- dvakrát do roka pozrie, v lepšom prípade. Ale nie je to kniha, v ktorej by si listoval a čítal v nej. Mnohí moji kolegovia stále žijú v predstave, že správna fotokniha je veľká. Ja si to nemyslím. Nerobil som „klasickú“ fotografickú monografiu o nejakej krajine, kde bude na úvod text od kurátora, intelektuála a potom moje fotky ako album. Ale bude to kombinovaná autorská kniha – keďže 25 rokov pracujem v médiách, píšem aj fotografujem. Je to kniha, ktorá zaznamenáva krízové zóny vo svete, je tam 25 krajín v priebehu 25 rokov, čiernobiele fotky od roku 1991 do 2016. A sú tam aj moje reportážne texty, ktoré tvoria asi tretinu knihy.“
Krízové zväčša znamenajú vojnové. Ale tu takmer nie sú vojnové fotografie.
„Marián Jaslovský má kedysi definoval – a som s tým aj stotožnený – že nie som vojnový fotograf, ale povojnový. Vojny zaznamenávajú – čo je určite dôležitá a pre mňa obdivuhodná práca – vojnoví spravodajcovia, ktorí často s nasadením života idú do vojnových zón. Ale tie spravodajské zábery z vojen sa často opakujú. Navyše vojnoví spravodajcovia sú ako karavány, spravodajcovia z celého sveta, z tlačových agentúr, filmári pracujú spolu a vzápätí sa presúvajú a idú do novej zóny. A mne nevyhovuje fotiť a pracovať tak, že sú okolo mňa iní novinári. Začal som chodiť do krajín po vojne. Aj Človeka v ohrození som založil po vojne v Kosove. Chcel som zachytiť krajinu a ľudí, keď sa vracajú po vojne do tých zničených a vypálených domov a pokúšajú sa obnoviť svoj život. A to sa týka aj zemetrasení a cunami, ktoré som takisto zaznamenával. Vtedy tam už nie sú iní novinári aj ľudia sa správajú inak. Viem sa k nim dostať bližšie aj s fotoaparátom. Dlhšie s nimi strávim čas. Opakovane sa vraciam do krajín ako je Kosovo, Bosna, Albánsko, Gruzínsko, Pakistan, Afganistan a iné. Čiže kniha nie je o vojne, ale o vojne a nádeji. Je to kniha o mojom obdive k ľuďom bez ohľadu na ich vierovyznanie, etnický pôvod, k ľuďom, ktorí majú tú silu a chcú sa vyrovnať s tým hrozným, čo prežili, a chcú začať znova a ísť ďalej.“
Prečo sa kniha volá na Juh od raja?
