Príbeh románu Prach, čo padá zo snov (prel. Oto Havrila, Slovart, 2016) nás zavedie do priam romantického prostredia anglického vidieka krátkych šťastných rokov edwardovskej éry. Mládež túži po dobrodružstvách, ale zrazu sa strhne ošiaľ prvej svetovej vojny. Nuž, návrat do života spred sto rokov? To vyvoláva otázky, ktoré sme Louisovi de Bernières, autorovi románu – ale aj obľúbených kníh, akými sú Mandolína kapitána Corelliho či Partizánova dcéra jednoducho museli položiť.
Vaše romány – latinsko-americká trilógia, Mandolína kapitána Corelliho, Vtáky bez krídel, Partizánova dcéra i najnovší Prach, čo padá zo snov rozoberajú príbehy ľudí v zlomových historických situáciách rozvratu a boja. Čo vás najviac fascinuje práve na období vojen? Aj váš otec bol vojak, ktorý prešiel 2. svetovou vojnou. Je to aj vplyv jeho príbehov a rozprávaní?
„Mám záujem o veľké drámy, a o to, ako ľudia reagujú, keď sa ocitnú v takejto historickej situácii. Vojna vyvoláva asi najväčšie príbehy, pretože je to hraničná situácia, konfrontácia so smrťou. Ale aj túžbou žiť. Bol som samozrejme ovplyvnený príbehmi mojich rodičov, otec bojoval v 2. svetovej vojne, ale aj životmi mojich starých rodičov, ktorých postihla vojna 1914 – 1918. Vyrastal som medzi týmito príbehmi.“
Veľká história často osudovo vstupuje do životov obyčajných ľudí, ako je to aj v prípade románu Prach, čo padá zo snov. Sme ako jedinci bezmocní? Alebo prečo sa vôbec nechávame strhnúť k vášňam, ktoré nám rozbíjajú náš idylický svet?
„Nie sme bezmocní. Každý z nás má určité množstvo energie, ktorú prejaví vo vhodnej chvíli. Napríklad môj otec uhasil požiar na streche Eltham Palace, keď mal ešte len sedemnásť, keď bol palác zbombardovaný. Určite ostaneme ohromení z našej vlastnej vášnivej viery vo veci, ktoré sú skutočne neuveriteľné. Ľudia prosto dokážu viac, ako si myslíme.“
Románový príbeh vraj inšpirovala veľká láska vašej starej mamy, ktorej je kniha aj venovaná. O čo vlastne išlo? Inšpiroval vás skutočný rodinný príbeh, alebo ste ho dotvorili na svoj literárny obraz?
„Áno, inšpirácia je rodinná. Kniha je venovaná snúbencovi mojej starej mamy, ktorého zabili v roku 1915. Pôvodne ma inšpirovalo záhadné zmiznutie môjho dedka. Ale nie je to „prerozprávaná“ rodinná história, literárnej fikcie je tam dosť, pretože podobné rodinné histórie sprevádzali každú vojnu.“
Vaše knihy neraz spájajú fiktívne príbehy a reálnu históriu. Aj román Prach, čo padá zo snov sa odohráva v zlomovom historickom momente, keď sa končí „šťastná éra“ a nastupuje hurhaj prvej svetovej vojny. Do akej miery potrebujete byť historicky autentický? Študujete oblečenie, reč, dobu do detailov?
„Rozhodne sa v dobovej literatúre musíte vyhýbať obrovskému množstvu nástrah. Musíte sa spoliehať na dôslednú historickú faktografiu a uisťovať sa, že práve v opise histórie, ako hovoríte, aj maličkostí, ako je oblečenie, jazyk, neurobíte zbytočné chyby. Čitatelia sú pozorní.“
Najnovší román britského spisovateľa Prach, čo padá zo snov, sa odohráva na anglickom vidieku pred sto rokmi. (zdroj: Slovart)Vašim textom rozhodne nechýba humor. Latinsko-americká trilógia Mandolína kapitána Corelliho bolá neraz bizarná a drsná. Neskôr ste svoj tón zjemnili. Čo pre vás predstavuje humor, smiech? Prečo patrí do literatúry? A čím to je, že ste divokosť vymenili za jemnosť?
„Humor prehlbuje tragédiu, vďaka kontrastu. Je to starý shakespearovský trik. S pribúdajúcim vekom sa môj zmysel pre humor stal oveľa menej absurdný a menej vulgárny. Súvisí to s poznaním, pokorným priznaním si vedomia, že nie všetko je čierno-biele. Vlastne čierno-biele nie je nič.“
Vašou veľkou témou je aj láska, neraz až na hranici magickej sily, jedinej, pre ktorú sa oplatí žiť. A možno aj prekonať tú veľkú históriu a jej zlo. Je láska zmysel života?
„Láska je zmyslom môjho vlastného života. Kedysi som si myslel, že na romantickej láske záleží najviac, ale teraz si uvedomujem, že nie je hlbšej lásky ako tá, ktorú máte pre svoje deti. Páči sa mi písať o všetkých druhoch lásky.“
Prach, čo padá zo snov. Aký je to prach? Prečo takýto názov?
„To je verš jednej piesne. Je to jambický verš s poetickou kvalitou. A prach, ktorý padá zo snov, môže byť buď zlatý alebo šedý až do udusenia.“
Vaše meno je francúzske, vaši rodičia sa zoznámili v Nemecku, ale máte mnohogeneračné britské korene. A to priam láka spýtať sa vás aj neliterárne: Ako vnímate Európu? A snahu Británie byť aj nebyť jej súčasťou?
„Sme súčasťou kultúrnej Európy, boli sme a vždy budeme. Akurát jednoducho nechceme byť riadení nevolenými bankármi a byrokratmi, ktorí ovládajú celú eurozónu výhradne v záujme Nemecka. Súhlasím s analýzou gréckeho ekonóma Yanisa Varoufakisa: Európa by mala byť kultúrny klub, nie perverzná forma politickej a ekonomickej eutanázie.“
Má dnes literatúra ešte vplyv na spoločnosť? Môže román vyvolať aspoň trochu záujem o politické veci?
„To je len jedna z možných úloh literatúry. Existuje však mnoho ďalších, a žiadna z nich by nemala byť povinná.“
Okrem toho, že ste prozaik, píšete aj poéziu. Čo vás priťahuje k veršom? Keďže vaša poézia nie je preložená do slovenčiny, môžete nám ju predstaviť?
„Začínal som ako básnik, a dodnes mám poéziu najradšej. Vplyvy a inšpirácie prichádzajú z celého sveta, a ja sa nechám veľmi ľahko ovplyvniť. Preto som písal a píšem v mnohých rôznych štýloch, skúšam vlastne jazyk. Som opatrný, chcem, aby každý verš bol muzikálny a mám záujem o emocionálny dosah. A pri poézii pohŕdam nezrozumiteľnosťou.“
Písanie je do istej miery autistická činnosť, v ktorej sa zatvárame pred živým svetom, aby sme si vytvorili vlastný. Aký typ spisovateľa ste? Kedy, ako a kde píšete?
„Píšem zvyčajne v dopoludňajších hodinách, keď sú deti v škole. Často píšem rukou, najmä keď som na cestách, pero totiž neváži veľa a nepotrebujete k nemu batérie. Môj zvyk je čakať na inšpiráciu a potom sa s ňou pustiť do dlhého behu.“
Žijete na britskom vidieku a to je často idealizovaný svet plný svojských britských postavičiek. Prezradíte nám váš denný program? Rodinu, záľuby?
„Mám dve deti a dve mačky, a často nejaké vtáčatká voľne žijúcich vtákov, ktoré vypadli zo svojich hniezd. Moji susedia majú tri deti, takže dom je obvykle hlučný, chaotický a zábavný. Páči sa mi robiť a opravovať veci, najmä hudobné nástroje. A mám rád prácu na záhrade, hranie golfu a občas chodím na ryby. Som tiež vášnivý kuchár, a nenechám nikoho, aby mi pomáhal v kuchyni.“
Louis de Berniéres. (zdroj: Wikimedia)Louis de Bernières
Získal celosvetovú slávu románom Mandolína kapitána Corelliho (1994), bizarným príbehom lásky a vojny z gréckeho ostrova počas druhej svetovej vojny. Bol to jeho štvrtý román, predchádzala mu groteskná latinsko-americká trilógia, ktorá bola plná čierneho a drsného humoru. Problémový román Vtáky bez krídel sa zaoberá obdobím vzostupu Kemala Atatürka v Turecku, Partizánova dcéra je zasa komorným príbehom vzťahu mladej juhoslovanskej dievčiny a muža stredného veku v sedemdesiatych rokov v Londýne. Najnovší román Prach, čo padá zo snov vyšiel v origináli v roku 2015.
