Monika je zlaté dievča, ale v živote má smolu, jej otec kamsi zmizol a nezamestnaná mama utápa svoje nešťastie v alkohole. Darmo by chcela ovládať svoj život, je takmer isté, že z takej situácie ťažko nájde východisko. Aj sa to, žiaľ, potvrdí.
Hovorí o tom dráma Zo života ľudstva, ktorú práve premiérovo uviedla Činohra SND.
Jana Oľhová s Richardom Autnerom. (zdroj: FOTO - BRAŇO KONEČNÝ)Balamutenie nádejou
Ústredná postava Moniky je veľmi sympatická, dokonca ju mladá herečka Monika Potokárová aj citlivo, s pochopením a primeraným výrazom stvárnila. Zbytočne nevytŕča a herecky celkom vyspelo pracuje so situáciami, ktoré stavajú na dominancii mužských postáv v úlohách mačov.
Dvaja muži Moniku balamutia nádejou, že dobre bude vtedy, keď bude zle. Keďže jej v živote chýba zdravý maskulínny vzor, o to ľahšie sa necháva zmanipulovať.
Jeden do nej hustí ľavicové idey o hľadaní sociálnej rovnosti, druhý myšlienku nevyhnutnosti militantného poriadku.
Jedinou možnosťou vymaniť sa z područia psychického aj fyzického násilia sa zdá práca pod ochranou bohatého oligarchu. Tá je však poznačená kolaboráciou so skorumpovanou spoločnosťou, kde majú moc peniaze.
(zdroj: FOTO - BRAŇO KONEČNÝ)Vládcovia sú známi
Hra Pavla Weissa sa pokúsila uchopiť biedu súčasného človeka v mnohých jej podobách a vykresliť modelové charaktery, ktoré ju môžu predstavovať.
Rozpísal jednotlivé príbehové línie tak, že sa dali celkom logicky uchopiť. Pri práci s témou moci síce pružne, ale skôr okrajovo využil aj konkrétne mená, ktoré odkazujú na samotných „vládcov“ inscenácie v osobách riaditeľa činohry a režiséra. To bol jeden z osviežujúcich momentov, bohužiaľ, ich však v texte veľa nebolo.
Richard Autner, Ľubomír Paulovič, Diana Mórová (zdroj: FOTO - BRAŇO KONEČNÝ)Nezabudol ani na hrozivý odkaz osudu spisovateľa Petra Pišťanka, pohral sa s motívom zániku starých industriálnych pamiatok, s dialógmi na tému vydierania, všimol si rodové určenia a stereotypy. Predstavil nešťastné prostitútky, neukojených extrémistov, dobráckych žobrákov, bezcitných intelektuálov aj súcitných boháčov.
Do úst svojich postáv však vložil toľko moralistických vyhlásení, že bolo prakticky nemožné príbehu uveriť. A zrejme sa tak stalo aj preto, že hroziť apokalypsou bolo viac všeobecným než ľudským zámerom.
Herci sa netrápili
Bosniansky režisér Dino Mustafič predsa dostal z hry maximum. Na scéne zhmotnil monštruozitu príbehu pomocou dvoch kovových konštrukcií, ktoré využíval v rôznych variáciách.
So symbolikou deja pracoval striedmo, využil ju skôr cez choreografiu než cez kostýmy či scénu. Hercom to v konečnom dôsledku prospelo a odrazilo sa to na ich sústredenom prejave, generácie sa takpovediac zladili.
Nie je to málo pre hru, no divákovi to nestačí. Celkový zážitok zostal totiž trpieť typickou slovenskou národnou depresiou, ktorú sme prostredníctvom aktuálnych tém mohli iba rozšíriť na celé ľudstvo.
To sa v koži publika navyše nikdy nestotožní s myšlienkou, že v živote na celej čiare víťazí len pokrytectvo a ten, kto túto hru nehrá, sám sa odpisuje.
V úlohe oligarchu vynikol Richard Stanke. (zdroj: FOTO - BRAŇO KONEČNÝ)
