Na obrazovkách v úlohe moderátora spomínate na zlaté časy. Podliehate aj v súkromí spomienkovému optimizmu?
Som majster spomienok. Naozaj. V pamäti ich mám uložené po rokoch. Ale to je čisto automatická vec. Mám k tomu občas sklony a podvedomie mi vtedy zvykne našepkávať, čo bolo kedysi pekné a kde bolo dobre, ale celkovo si spomienky príliš k telu nepripúšťam. Naopak, pracujem skôr na tom, aby som si uvedomoval, že šťastný som práve teraz a tento pocit šťastia nestrácal. Usilujem sa sústrediť na prítomnosť, možno trošičku na budúcnosť a nebyť veľmi uložený v minulosti, zbytočne sa nevŕtať v spomienkach.
Darí sa vám to?
Pred pár dňami som si kúpil veľký záložný harddisk a prehrabával sa v starých fotkách. Aby som o ne neprišiel, zálohoval som ich a na mnohé som s nostalgickým pocitom klikol. Je prirodzené, že človeka občas ovládne sentiment a splín a uvedomí si, že čas je neúprosný. Ale netreba sa tomu príliš oddávať. Mám radšej progres a naplnený aktívny život tu a teraz. Takže si súčasne, ako o tom rozprávam, uvedomujem, že asi nepôsobím ako ideálny moderátor spomienkovej relácie. No ponuku som prijal skôr ako výzvu.
Čo vás na nej oslovilo?
Veľmi inšpiratívne je pre mňa už to, že sa vďaka Zlatým časom intenzívne stretávam s Eňou Vacvalovou. Považujem ju za veľmi zaujímavú, inteligentnú ženu a môžem aj jej moderátorskú prácu sledovať naživo. Ak dostaneme v ďalších dieloch príležitosť zžiť sa ešte viac, relácia sa bude len lepšiť.
Netajím, že u mňa zavážila tiež možnosť pred kamery postaviť svoju dlhoročnú kapelu, chalanov, s ktorými desať rokov spoločne fungujeme, a nanovo aranžovať a naživo spievať pesničky. Ukázať ľuďom, že je vo mne aj iný potenciál. Všetkým pochybovačom, ktorí neveria - všetko je skutočne naživo odohrané a zaspievané.
Ako speváka pri klavíri vás zvyknú prirovnávať k Jarovi Filipovi. Robí to s vami niečo?
Dnes už nič. Kedysi som bol zaskočený a lichotilo mi to, no zároveň som si uvedomoval, že si ma ľudia potrebujú zaškatuľkovať, a to nemám rád. Jaro bol Jaro, ja som ja a každý ďalší človek je jedinečný. Muzika ma baví a tieto veci neriešim.
Vydali ste dva sólové albumy, kritika ich chválila aj poslucháčom sa páčili. Pripravujete niečo ďalšie?
Nemôžem, bohužiaľ, hovoriť o niečom istom, aj keď ide o moje autorské projekty. Samozrejme, že by som najradšej vydal nový album čím skôr a dúfam, že sa mi to aj podarí. Mám ešte množstvo starších vecí, ktoré som nikdy nenahral, a priebežne vznikajú ďalšie. Ide iba o to nájsť si čas. A to je najťažšie. Iných záväzkov je totiž požehnane.
S Elenou Vacvalovou pri archívnych televíznych záberoch spomínajú na Zlaté časy. (zdroj: archív RTVS)Píšete si texty, skladáte hudbu. Ako vznikajú vaše pesničky?
V prvom rade musím byť spokojný s textami, hudbu tvorím predovšetkým na text. Keď mám k dispozícii dostatok takých, ktorým verím, vznikajú pesničky, hotové skladby. Ale text je vždy prvotný.
Nobelovu cenu za literatúru udelili pesničkárovi Bobovi Dylanovi. Mnohých to zaskočilo. Pre spievajúcich básnikov to môže byť povzbudenie, nie?
Rozhodne. Síce nie som odborník na Dylana ani na literatúru, ale aj texty piesní sú predsa literatúra, nie? Sú to básne. Je mnoho mudrlantov, ktorí sa k všeličomu vyjadrujú, hoci nikdy dobrý text nenapísali. Podstatné však je, čo vytvoril. Isté je, že svojím dielom vyoral vo svete dôležitú a podstatnú brázdu. S nobelovkou či bez nej.
Na jar vás diváci uvidia v trileri Únos, ktorý sa venuje jednej z najbolestivejších a dosiaľ nevyriešených kapitol našich samostatných dejín. Koho vo filme hráte?
Mafiána, ktorého pri istom hoteli v Bratislave zastrelili. Ako úplne prvú scénu som nakrúcal práve poslednú. Začal som tým, že ma hneď rozstrieľali, dostal som zopár guliek do tela. Bol to veľmi nepríjemný pocit.
Ako si herec študuje postavu z reálneho života? Opierate sa pritom iba o scenár alebo hľadáte kľúč k postave aj mimo neho?
