Keď je niekto dvojdomý človek ako PÉTER HUNČÍK, jeho osobné dejiny sa prirodzene rozrastajú. Známy psychiater, publicista a politik môže do nich zahrnúť rovnako maďarskú revolúciu v roku 1956 ako československé udalosti v auguste 1968 či v novembri 1989. V krajinách sa za slobodu bojovalo inak, ale výsledok bol takmer rovnaký - konštatuje.
Čo vám tieto historické zlomy navzájom pripomínajú?
„Keď v Maďarsku vypuklo v roku 1956 ľudové povstanie, mal som síce len päť rokov, ale udalosti som veľmi vnímal. V našej rodine sa intenzívne politizovalo, mali sme doma rádio, čo nebolo v tých časoch celkom bežné, navyše sme chytali aj Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Pamätám si, ako maďarský spravodajca neustále hovoril o statočných maďarských hrdinoch, o mladých chlapcoch v uliciach Budapešti, kde krv tečie potokom. Sedeli sme doma pod mohutným stolom spolu s bratom a bratrancami, natŕčali uši, ako to všetko naši rodičia a starí rodičia komentujú. Všetko som si živo predstavoval. A práve z tohto som mal aj prvý životný konflikt.“
Preriekli ste sa niekde?
„Chodil som do škôlky, v ktorej učili maďarské aj slovenské učiteľky, a každý deň som referoval, čo som v rádiu počul o peštianskych chlapcoch, ktorí vyháňajú Rusov, a o tom, že zvíťazí hrdinský maďarský národ. Dokonca som presviedčal pani učiteľku, aby sme šli na lúku, lebo som bol presvedčený, že americké lietadlá, ktoré prídu na pomoc, nemôžu pristáť nikde inde len na tej lúke v Šahách pri Ipli, veď je to na skok od Budapešti. Lenže to som ešte nevedel, že učiteľky v škôlke môžu byť aj straníčkami alebo roduvernými Slovenkami. A tak k nám zavítala domov riaditeľka a rodičom povedala, že ak nechcú mať nepríjemnosti, nech ma do škôlky nepúšťajú, kým to tam trvá.“
Ako vás neskôr ovplyvnilo, že pred vami nič neutajili?
„Výraz 'kým to tam trvá' sa mi vryl do pamäti ako synonymum toho, že treba držať hubu. Pod týmto tlakom som vlastne prežíval celý život – v rodine som vnímal veci nekomunistické a maďarské a mimo nej zase to, čo bolo v oficiálnej, čiže slovenskej verzii. Zapchávalo mi to ústa z dvoch strán. Neskôr sa to odzrkadlilo v myšlienkach, ktoré ma začali zaujímať. Boj za slobodu mal pre mňa dlho podobu maďarskej revolúcie a hrdinských peštianskych šrácov so zbraňami v rukách.“
Zmenil to august 1968?
„V podstate nie. Šahy, kde som vtedy stále ešte žil, boli jedným z prvých miest, kde vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa. Bývali sme tesne pri poľnej ceste. Mal som vtedy sedemnásť a žili sme s kamarátmi fantastický život. Prakticky každý večer sme prežívali senzáciu, eufóriu. Mohli sme si vyberať - buď sme športovali, alebo išli do kina, alebo sedeli v Matici slovenskej, počúvali o Štúrovi, Hodžovi a Kossúthovi, alebo v Csemadoku, kde sa zase pre zmenu viedli reči o tom, ako sa raz Maďari vrátia na felvidék a všetko si vezmú späť.“
Za koho ste boli?
„S niečím sme vrelo súhlasili, s niečím polemizovali, v každom prípade sme sa všeličo dozvedeli, bolo to pre nás zaujímavé, a najmä neoficiálne. Doma s rodičmi sa dalo o tom diskutovať a debatovať. Oni sami od februára 1968 tiež počúvali klub angažovaných nestraníkov. Lenže keď v auguste prišli ruské vojská a jeden z našich chlapcov spadol pod tank, uvedomil som si, že sa deje čosi vážne. Bolo to strašné, dodnes sa na to nedá zabudnúť. Práve v tom kamarátovi som si vtedy našiel hrdinu, ktorého som v minulosti vnímal ako budapeštianskeho revolucionára.“
Zachovali ste sa podľa toho?
„Hneď v prvý večer vstupu vojsk sme začali protestovať. Utekali sme na výpadovky a menili dopravné označenia, aby sme tanky zmiatli. Dosiahli sme, že niektoré naozaj urobili tridsaťkilometrový okruh a namiesto do Levíc prišli späť na námestie do Šiah. Bol som si istý, že takto sa robí hrdinstvo. Tým bolo pre mňa nepochopiteľnejšie, čo sa začalo diať potom, čo sme stále sme obiehali na motorkách mesto a hľadali ľudí, ktorí chcú proti ruským tankom bojovať. Nikoho takého sme totiž nenašli. Stačili tri dni a ideál revolúcie bol preč.“
Čechom a Slovákom chýbala guráž?
„Kládol som si presne tú otázku: takže Česi a Slováci to robia takto? Mal som z toho prístupu zlý pocit. Keď som po roku 2000 prednášal v Kanade, porovnával som ten moment práve s hrdinstvom maďarského ľudu v roku 1956. Sovieti vtedy prišli do Budapešti s oveľa väčším počtom tankov a zničili ju viac ako počas druhej svetovej vojny v roku 1944, keď bola tri mesiace v obkľúčení. Zdalo sa mi veľmi statočné, že sa proti režimu postavili so zbraňou v ruke. Vtedy som si povedal: my Maďari to robíme takto. Problém je, že výsledok bol vlastne rovnaký ako potom u nás v roku 1968.“
Okolnosti však boli iné, v päťdesiatych rokoch ešte vládol stalinský kult. Nesúvisí občiansky postoj skôr so spoločenskými okolnosťami než s povahou národa?
„Fakt je, že v roku 1956 bolo krátko po vojne, krvavý boj nebol až taký šok. Roky som však v sebe intenzívne riešil kultúrnu pamäť a tradíciu a vidím, že modely správania sa opakujú: Maďari sa správajú podľa vzoru bojovať, biť a ak treba aj zomrieť. U Čechov taký kultúrny odkaz nefunguje, tí skôr vedia vyjednávať, naposledy bojovali hádam v bitke na Bielej Hore. Slováci zase odovzdali Nemcom svojich Židov a ešte im dali za nich aj peniaze. Zoberte si, že keď v roku 1968 obsadili Rusi Československo, politici sa správali presne tak, ako keď ho obsadil Hitler v roku 1938. Nebojovať. Pre mňa, ktorý som si predstavoval, že zo strašného sveta komunizmu sa dá dostať jedine 'maďarským' spôsobom, je to veľký kontrast.
Napriek tomu bol pád železnej opony v roku 1989 svetom bez výhrad prijatý ako dôkaz, že sa dá robiť revolúcia aj pokojnou cestou.
„Ale paradoxne som sa o svoj život práve vtedy najviac bál. Keď sme v Dunajskej Strede rečnili na tribúne a dozvedeli sme sa, že na nás mieria samopalmi z budovy okresného výboru KSČ, nebolo mi všetko jedno. Ja sám som bol ten, ktorý povedal, že lepšie je európske než takpovediac ázijské riešenie. Vybrali sme si okrúhly stôl a dnes si absolútne bez výčitiek myslím, že to bol normálny spôsob. Normálny človek by mal voliť menej konfrontačnú cestu.“
Súčasná autoritárska maďarská politika zneužila práve oslavy roku 1956 pre ďalšie upevnenie svojej moci. Čo to robí s vaším pocitom vlastenectva?
„Orbánova vláda vo mne odkaz revolúcie 1956 úplne zničila. Je to až brutálne, ako falšuje históriu, vytrháva veci z kontextu a stavia si na nich propagandu. Bohužiaľ, desaťtisícom jeho sympatizantov sa to páči. Dvíha sa mi z toho žalúdok, najmä keď sa pozriem na veľké sociálne rozdiely a mohutnú vládnu chobotnicu, ktorá sa po celom Maďarsku rozrastá. A to boli Viktor Orbán a jeho partia v 80. rokoch mojimi priateľmi. Obdivoval som ich, vravel som si, Soros báči jedného poslal do Oxfordu, druhého do Cambridgea a ja sedím v Dunajskej Strede a nič neviem.“
Čím si vás získali?
„Vtedy to boli liberáli, veľmi vzdelaní, boli mladší ako ja a mali veľké vedomosti o svete. Keď k nám Orbán prišiel na konferenciu, tlmočil mu do angličtiny dokonca sám profesor Schöpflin, svetoznámy profesor politológie. A teraz vidím toho istého profesora ako poslanca Európskeho parlamentu za Fidesz, ako vysvetľuje presný opak toho, čo hovoril pred desiatimi rokmi. Správa sa ako úplne prepnutý. A ako to, že takto môže prepnúť celý národ? Na aký 1956. mám byť vlastne teraz pyšný?“
Necítite sa teraz Maďarom?
„Takéto veci naštrbia etnickú spolupatričnosť. Ako menšinový Maďar som ju vždy potreboval cítiť, je to dôležité. Ale keď sa teraz hovorí o maďarskom národe a o Maďarovi, priam si zapchávam uši. Na jednej strane cítim hanbu za maďarský národný tabakový predaj či za to, komu patrí maďarské Národné divadlo, na druhej strane ma maďarská politika ako človeka odpisuje. Orbán totiž nerozlišuje pojem občan a človek. Keď som žid alebo občan Rumunska, vôbec ma ako Maďara neoslovuje.“
Čo je horšie – hlásiť sa k svojej histórii tak, že si ju privlastníte ako maďarská vláda, alebo ju takmer ignorovať, ako to robí súčasná slovenská?
„Keď si otázku takto položím, cítim spoluzodpovednosť za to, ako sa k svojej histórii po novembri 1989 staviame. V okruhu ľudí, ktorí jeho étos tvorili, sme často diskutovali o tom, ako mať rešpekt, ako dosiahnuť, aby naša krajina brala vlastnú minulosť vážne a ako pomenovať, prečo je dôležitá. Nie je to ľahké a dodnes nemáme učebnice, ktoré by o tom jasne hovorili.“
Prečo to nejde?
„Problém vidím v liberálnej politike. V tomto mám na liberálov ťažké srdce. Dodnes podceňujú, že národ potrebuje hrdinov, ktorých treba pomenovať, vyznamenávať, treba o nich hovoriť. Perfektne to dokáže každý populista, lebo pracuje s emóciami ľudí. Lenže u liberálov – dajte pokoj s emóciami! Treba rozmýšľať racionálne!“
A netreba?
„Problém je, že súčasný svet z hľadiska racionality už nie je taký funkčný. Preto sú tu Orbán, Le Penová aj Trump. Ľudia všade na svete potrebujú pohladenie, a oni to svojím spôsobom zručne robia. A keď som sledoval 7. novembra putinovskú maškarádu na Červenom námestí v Moskve, tiež som ostal užasnutý. Veľká októbrová revolúcia nebola vôbec spomenutá a jej celá trojhodinová oslava sa sústredila na ruských vojakov v boji proti fašizmu. Putin prišiel na to, že s Leninom a boľševikmi už toho veľa nezmôže, ale bojovať proti fašistom je správne na celom svete. Hocijako sa mi nepáči, musím uznať, že cieľavedome ide do toho, aby ruskú identitu posilnil. Keď povie – my sme národ, čo porazil Hitlera, no... žiaľ, nie je to zlé.“
Dá sa identita umelo vytvárať?
„Nehovorím, že umelo, ale k tomu, čo máme dobré, treba pridať emócie. Problémy podobné našim sú všade na svete, riešia ich Francúzsko aj Británia. Dá sa s nimi kultivovane pracovať, ak ich budeme študovať, učiť sa o nich. Nestačí, že funguje ekonomika. Bohatstvo a úspešnosť nás nerobia šťastnými. Momentálne vidím maďarskú identitu ako fluidnú, prchavú."
A Slovensko?
"Niečo v ňom potichučky niečo rastie a keď to vnímame plytko, vyzerá to, že sa máme veľmi dobre a žiadne strašné veci sa nedejú. Ale keby som šiel len trošku hlbšie, nedajbože, začal hovoriť o etnických živloch, o Rómoch, židoch a migrantoch s takou vervou ako Maďarsku, tak by to mohlo vybuchnúť. Je tu istá spoločenská zhoda, že o tom nebudeme hovoriť. Lenže nehovoriť o tom je strašné.“
