PARÍŽ, BRATISLAVA. "Ubezpečujem vás, že vlani som sa skoro bránil myšlienke na uzdravenie. Predstave, že mi bude istý čas lepšie, a pritom sa stále budem báť, aby sa záchvat neopakoval," písal van Gogh svojim priateľom, keď bol v roku 1889 v liečebni Saint-Rémy na juhu Francúzska.
"Často som si vravel, že by bolo pre mňa lepšie, keby už nebolo nič, keby bol všetkému koniec. Ale my nie sme pánmi svojho bytia a zrejme sa musíme naučiť žiť ďalej, aj keď trpíme."
Van Gogh tento list poslal manželom Ginouxovým. Rád chodieval do staničnej kaviarne Café de la gare, ktorá im patrila a v období, keď už nemal ucho a liečil sa zo samovražedných sklonov, v nich našiel spriaznené bytosti.
Dnes sa ich meno opäť dostáva do popredia, pretože tento týždeň vyšla nová publikácia s maliarovými skicami, doteraz nepublikovanými a jej autori tvrdia, že sa našli práve u nich.
Ibaže experti z Van Goghovho múzea v Amsterdame tvrdia, že nie sú pravé. Sú presvedčení, že kniha Stratený skicár z Arles, ktorá vyšla v rovnakom čase v Holandsku, USA, vo Veľkej Británii, Francúzsku i v Japonsku, obsahuje iba samé napodobeniny.
Medzi publikovanými kresbami sú skice, ktoré predchádzali najslávnejším maliarovym obrazom. Napríklad Zakvitnutý mandľovník. (zdroj: WIKIMEDIA)
Vo francúzštine vyšli skice pod názov Hmla z Arles. (zdroj: SITA/AP)Imitátorov usvedčujú detaily
Holanďan to často spomínal v listoch, ktoré najprv z provensalského mesta Arles a potom priamo zo Saint-Rémy posielal bratovi Theovi: v rokoch 1888 až 1890 maľoval s veľkým zanieteným.
Ako šialený, povedali by sme ľudovým jazykom. Pohľad na duševne chorých pacientov okolo neho ho síce deprimoval, zároveň si však uvedomil, že musí maľovať - ak ešte vládze. Správal sa vraj ako každý neúspešný samovrah. Zrazu sa zadrapol do života.
V tom období veľa experimentoval so štýlom. A to je presne jedna z vecí, ktoré umožňujú expertom z jeho amsterdamského múzea tvrdiť, že skice v novej knihe nie sú jeho.
