Ako sa vyštudovaný lesník dostane k filmárčine?
Začínal som ako fotograf a mojou prvou pohnútkou bolo zachytiť zvieratá, ktoré som stretával v lese. V momente, ako som zviera odfotil, prestalo byť pre mňa zaujímavé. Vnímal som to ako získavanie trofejí.
Podobne ako poľovník?
Presne, bol to lovecký pud, ktorý ma ovládal. Som z poľovníckej rodiny, otec, mama aj obaja starí otcovia boli poľovníci. S bratom sme vyrastali v prostredí, kde bolo jasné, že pôjdeme v ich stopách. Raz som dostal od jedného horára v Nízkych Tatrách fotopušku a zapáčilo sa mi, že môžem chodiť po lese a mať pocit, že poľujem na zvieratá. Vtedy, pred vyše dvadsiatimi rokmi, som ešte vôbec nerozmýšľal nad kompozíciou, pomyselný kríž puškohľadu som umiestnil niekde za lopatku, zviera bolo vždy v strede záberu.
To pripomína viac streľbu ako fotografovanie.
Aj fyzicky sa fotopuška podobá viac na pušku ako na fotoaparát. Má pažbu, aby sa dala oprieť o plece, má spúšť uzávierky, ktorá je rovnaká ako spúšť pušky. Neskôr som sa zoznámil s talianskym fotografom Brunom D´Amicim, ktorý s Erikom Balážom pracoval na knihe o tatranských medveďoch Posledná pevnosť a moje fotografie ho veľmi prekvapili. Na jednej strane preto, že nemali žiadnu umeleckú hodnotu, a na druhej v nich videl veľký potenciál.


V čom?
Vždy som sa špecializoval na tie časti tatranskej prírody, kde neboli žiadne stopy po zásahu človeka. Akosi prirodzene som nefotil scény, kde by boli holoruby, chodníky alebo cesty. Bruno mi otvoril oči a ja som začal zisťovať, čo by mala fotografia z prírody obsahovať. Že to nie je len o tom odfotiť zviera, dôležitejšie je zachytiť ho pri zaujímavom správaní alebo ukázať jeho prirodzené prostredie. Pochopil som, že v lese treba hľadať symetriu. Aj mierku prostredia či veľkosť stromov najlepšie ukážete cez zvieratá. Postupne som sa prepracoval od portrétov zvierat až k tomu, že som fotografiu začal vnímať ako prostriedok, ktorým môžem ľuďom ukázať celú paletu pestrosti a krásy prírody.
Akých chýb sa najčastejšie dopúšťajú začínajúci fotografi prírody?