Kto chce spoznať mieru svojej samoty, nech siahne po knihe z Islandu

„Pamätaj si so mnou, že človek potrebuje dve veci, aby tú záťaž zvládol, aby dokázal stáť celkom vzpriamene, aby si uchoval žiaru v očiach, elán v srdci, hudbu v krvi – pevný chrbát, a slzy.“

Islandský autor Jón Kalman Stefansson sa na Slovensku teší veľkej obľube. Jeho nedávna návšteva a osobná charizma nadšenie jeho fanúšikov ešte vystupňovali. Bola spojená s vydaním jeho románu Ryby nemajú nohy.

Tí, ktorí Stefanssona poznajú, vedia, do čoho idú. Majú s autorom vzťah, aj keď ho na besede nestretli, a to veľmi intímny a intenzívny. Inak sa jeho knihy čítať nedajú.

Zároveň je čítanie Stefanssona pomerne neprenosný zážitok. Všetky kategórie a múdrosti sa zdajú nedostačujúce, banálne. Veď on sám často naráža na to, že slová na to najdôležitejšie nestačia. „Jazyk nie je dokonalý a nedosiahne až na samotné dno života, ba ani len do polovice tých najhlbších priepastí,“ píše. Zároveň sa pýta: „Začínajú sa slzy tam, kde končia slová, sú azda odkazom z hlbín, z nedotknuteľných hlbín?“

Recenzia sa slzami písať nedá, a preto môže sprostredkovať takýto čitateľský zážitok iba sčasti.

(zdroj: ARTFORUM)

Správa z cudzej planéty

Kniha je rodinnou ságou cez tri generácie. Postavy, ktoré v nej vystupujú, sú previazané, v tele im koluje rovnaká krv. Zároveň je každý z nich vesmír sám o sebe. Oddur -- rybár, z ktorý sa stal mužom vďaka moru.

Jeho oddaný priateľ Tryggvi – muž, ktorý čítal toľko poézie, až si myslel, že môže doplávať na mesiac.

Tryggviho sestra Márgret, ktorá s Oddurom vytvorila taký krásny a smutný ľúbostný príbeh, že iba ten by to vydal na jednu knihu.

Čitateľ ale stretáva aj ich vnuka Ariho, ktorý už žije v úplne inej dobe a ktorého ovplyvňujú celkom iné podmienky ako jeho starých rodičov. Napriek tomu sa im v mnohom podobá. Jeho príbeh čitateľ spoznáva na striedačku s príbehom Oddura a Márgret, ako aj mnohých ďalších postáv, ktorých je v knihe neúrekom.

Ale nemusí sa báť, že stratí prehľad – každá kapitola, od starostlivo prepracovaného názvu až po poslednú bodku, by mohla byť poviedkou sama osebe, tvorí samostatný celok a vlastne i samostatný zážitok. Každá postava, nech už má akýkoľvek priestor, tvorí samostatný zážitok. Ich vzájomné prepojenie je potom zážitok na druhú.