BRATISLAVA. Študoval históriu, ale pochopil, že historické materiály mu nemôžu zodpovedať otázky, ktoré nám kladú dejiny. Prečo žijeme tak, ako žijeme? Na to vie vraj odpovedať len umenie.
A tak dnes ruský režisér ALEXANDER SOKUROV prichádza do našich kín s filmom Frankofónia, v ktorom rozpráva o múzeu Louvre počas nacistickej okupácie.
Premiéru mal vlani na festivale v Benátkach, kam sa vrátil štyri roky po tom, ako tam zvíťazil s filmom Faust.
Vnímate múzeá ako kolektívnu pamäť, z ktorej sa vynárajú duchovia, prízraky minulosti?
„Múzeá sú umelecké, nie historické priestory. Sústreďujú artefakty z mnohých historických období i z mnohých končín sveta. Ak by sa v nich mali ukrývať nejakí duchovia, ak by mali odrážať históriu, nemohli by byť o ničom inom, len o vojnách. O nepretržitom prúde násilia.
Našťastie, múzeá sú umelecké ustanovizne, a tak umožňujú ochranu umeleckých diel i vznik nových. Nie som vedec – výskumník ani historik. História aj publicistika sú mi vzdialené. Som veľmi subjektívny.
No pôvodne som študoval históriu, takže veľmi dobre viem, ako málo faktov, pravdy, skutočnosti obsahujú historické dokumenty. Všetko je ukryté až kdesi ďaleko za nimi. Nazdávam sa, že umenie o histórii vypovedá oveľa viac.“
Ani Putin nezabránil, aby Rusi nakrútili nelichotivé portréty diktátorov Čítajte Hoci film je o parížskom Louvri, väčšinu priestoru v ňom venujete druhej svetovej vojne. Prečo?
„Vybral som si Louvre počas druhej svetovej vojny preto, lebo je to jediná etapa jeho dlhej existencie, ktorú ja ako Rus môžem určitým spôsobom precítiť. Frankofónia nechce byť historický film, ale umelecké dielo, ktoré prostredníctvom emócií, pocitov, univerzálnej ľudskej bolesti rozpráva o nás, o tom, ako žijeme. Prečo žijeme tak, ako žijeme. O súvislostiach, príčinách a následkoch.
Počas štúdia histórie som prečítal mnoho historických materiálov a tento zvyk som si zachoval dodnes. Ale viac odpovedí na otázky, ktoré nám kladú dejiny, nachádzam v umení – v literatúre, v románoch. Thomas Mann, Dostojevskij, Čechov, Tolstoj mi dajú viac odpovedí ako odborné historické štúdie.“
Alexander Sokurov pri nakrúcaní v Louvri. (zdroj: FILM EUROPE)Čo vás viedlo k zobrazeniu nemeckej okupácie Francúzska ako súrodeneckého konfliktu, takého odlišného od hrôz východného frontu?
„A čo povedať o delikátnych nemecko-francúzskych vzťahoch? Veď sami Nemci sa predsa nikdy nezhodli v hodnotení Thomasa Manna, tak ako Rusi sa nezhodli v chápaní Dostojevského. V mojom filme sa pokúšam pochopiť, precítiť to, čo sa stalo.
To, čo sa dialo v Paríži počas nemeckej okupácie, celkom určite nebola katastrofa. Z toho pramení pocit zlého svedomia, istého morálneho previnenia. Abstraktnej viny: bez boja pustili nepriateľa na svoje územie. Lenže voči komu sa previnili? Čomu sa Francúzi spreneverili? No predsa svojmu slávnemu revolučnému Sloboda, rovnosť, bratstvo! Princípu brániť sa, chrániť svoje hodnoty, svoje presvedčenie, svoju vlasť.
Pánboh možno ocení, že milióny Francúzov vďaka tomu zostali nažive. A z božieho nebeského ministerstva kultúry ich pochvália za to, že vďaka kapitulácii zachránili neoceniteľné poklady kultúry a umenia. Nič nebolo zničené, kultúra nerušene pokračovala, v divadlách sa hralo, nakrúcali sa filmy.
Voči komu sa teda previnili? Voči komu ste sa previnili? Porozmýšľajte. Uvedomte si. Celý svet by si mal uvedomiť, čo sa udialo. Komu sa stala krivda.“
Ani Putin nezabránil, aby Rusi nakrútili nelichotivé portréty diktátorov Čítajte Komu?
„Po kapitulácii Francúzska neboli na západe viazané žiadne nemecké sily a všetky mohli byť nasadené na východe proti Rusku. Hádam si nemyslíte, že Nemci by sa boli správali voči nám Rusom rovnako ako k Francúzom, ak by sme sa nebránili a vzdali?
Prečo sa na celom šírom svete dokázali nacizmu vzoprieť len Rusko a staré imperiálne Anglicko? Ostrovná ríša, od okolitého sveta izolovaná zo všetkých strán morom, tiež nemala kam ustupovať. Rusko bolo na tom podobne. Nemali sme kam ustúpiť.“
No napríklad pre francúzskych Židov bola okupácia katastrofou.
