BRATISLAVA. Vo veku 74 rokov zomrel v Skalici po vážnej chorobe akademický sochár, profesor Juraj Meliš. V naliehavých sochárskych výpovediach o stave ľudskej spoločnosti však predznamenal akčnú tvorbu pre celú Európu.
Juraj Meliš bol bytostný sochár. Každý atóm jeho tela doslova prerástol sochárčinou, bol nabitý elektrizujúcim tvorivým nepokojom. Aj preto bol jeho vstup na slovenskú výtvarnú scénu mimoriadne priebojný.
Bolo to krátko po ukončení štúdií na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Jozefa Kostku. Cítil tep doby a svoje pravdy chcel vždy vyslovovať priamo a nekompromisne.
Už v roku 1970 vystavoval Prostredie 1 – Vidiecky dvor. Oproti pomerne tradične chápanému vzťahu k dedinskému prostrediu v slovenskom výtvarnom umení prichádzal s jeho robustným, neuhladeným, neidealizovaným a neromantizujúcim vyjadrením.
Nezaprel sa v ňom duch jeho otca tesára. Drevo nechával v surovom stave, nespracúval ho stolárskym, a tobôž nie rezbárskym spôsobom, svoje diela sám často nazýval plebejskými.
O rok neskôr realizoval aj Prostredie II. – Les života. Ako jeden z prvých, ešte v čase umeleckého nezáujmu o ekologickú problematiku, vytvoril les so zvieratami a s pripevnenými terčmi ako objektmi ničenia i zabíjania – jeleňa či symbolickú sovu so slepeckou bielou palicou.
Jeleň. (Prostredie II - Les života), 1969, polychromované drevo, kov, komb. technika, 55 x 39 cm, inv. č. B 1147 (zdroj: Juraj Meliš)Naliehavá výzva planéte
Svoju dobu výrazne predbehol. Začali sa mu otvárať cesty na medzinárodnú výtvarnú scénu, nastupujúca normalizácia však všetko zmenila.
V roku 1972 dostal zákaz vystavovania a v ďalších dlhých rokoch tvoril už iba pre seba a priateľov, pre ktorých boli dvere jeho ateliéru otvorené často až do skorých raných hodín. A nie raz pritom hral na klavíri a spieval povestné C´est si bon...
Napriek tomu vytvoril impozantné sochárske dielo. V rokoch 1975 až 1978 sa venoval rozsiahlo koncipovanému cyklu Help.
Túto naliehavú výzvu umiestnil nielen k rôznym ohrozeným zvieratám, ale koncipoval ju ako výkrik v horách či na celých kontinentoch, ba dokonca na celej planéte.
V mnohom predznamenal akčnú tvorbu na európskej výtvarnej tvorbe, v takomto ponímaní aktuálnu až o niekoľko rokov neskôr.
Ešte dlhšie trvanie má jeho cyklus Idea (1976 – 1985), skomponoval ho ako zneužívané slovo či myšlienku. V roku 1980 prichádza s dielom Veľký cenzor, v ktorom sa pod rozkývaným obrovským kameňom v reťaziach chveje jemný, z drôtov vyhotovený nápis Idea.
Z výstavy Juraja Meliša v Budapešti v roku 2005. (zdroj: TASR)Tvár pod silným úderom
Keďže sa Juraj Meliš svojimi dielami verejne prezentovať nemohol, často sa cítil pre spoločnosť mŕtvym. Aj preto odlial v roku 1982 sochár Juraj Gavula Melišove dve kvázi posmrtné masky.
Jedna má vážny výraz, na druhej sa usmieva. Vytvoril z nich rozsiahly cyklus Monológy, kde komunikuje sám so sebou, zobrazuje svoju vnútornú drámu. Každé z týchto diel je čitateľné, ale skrýva v sebe aj širokú symboliku.
Zmenená spoločenská situácia v roku 1989 priniesla tiež nové možnosti slobodnej tvorby a prezentácie. Na vysokej škole výtvarných umení v Bratislave došlo k radikálnej výmene pedagógov a po konkurze tam prišiel učiť aj Juraj Meliš.
Rovnako ako sa vedel odovzdávať sochárskej tvorbe, dokázal pristúpil aj k pedagogickému pôsobeniu. Nasledujúce takmer dve desaťročia s veľkým nasadením vychovával celú generáciu slovenských sochárov.
Tie roky vnímal aj ako Hľadanie identity. A tak nazval aj ďalší cyklus. Svoju tvár v ňom zobrazil ako rozpoltenú, pretlačenú silným úderom alebo zakrvavenú od drôtenej koruny.
Pod pozlátkom súčasnosti
Juraj Meliš nikdy nezapadal do dobovej umeleckej scény, jeho priame a bezprostredné umelecké vyjadrovanie bolo výsostne individuálne a predznamenávalo mnohé trendy či spôsoby vyjadrovania.
To platí tiež o jeho cykle Lejdýs & Džentlmensz rokov 2000 až 2002, ako zobrazenia ostrého kontrastu medzi „pozlátkom“ súčasnosti a skutočnou podobou.
Bol jednoznačne velikánom nášho sochárstva, múdry a láskavý človek s veľkým otvoreným srdcom. Som presvedčený o tom, že každý, kto ho poznal, ho musel aj milovať. Jeho diela ostávajú v zbierkach významných slovenských i svetových múzeí a galérií, ale tvorba sa žiaľ už uzatvorila.
Hľadanie identity, 1994, kov, betón, komb. technika, 140 x 105 cm, inv. č. B 1726 (zdroj: Juraj Meliš)Autor je kurátorom a riaditeľom Galérie mesta Bratislavy
Juraj Meliš
Juraj Meliš sa narodil v roku 1942 v Nových Zámkoch. Absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave.
V rokoch 1973-1993 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení, od roku 1990 bol pedagógom na VŠVU, o rok neskôr ho vymenovali za docenta a v roku 1992 za profesora. V období rokov 1999-2002 zastával funkciu vedúceho Katedry sochárstva na VŠVU. Venoval sa voľnej sochárskej a monumentálnej tvorbe, kresbe, grafike. Patril medzi zakladajúcich členov umeleckého združenia Gerulata.
Sochársky spolupracoval na filmoch Drak sa vracia, Javor a Juliana, Panna zázračnica. Jeho diela sú súčasťou zbierok renomovaných domácich i zahraničných galérií v Česku, Nemecku, Maďarsku, Francúzsku, Holandsku, Argentíne, Brazílii, Kanade, Mexiku a USA i zbierok súkromných majiteľov v Európe a USA. Od roku 1970 mal viacero samostatných a kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Je aj autorom známych sôch v centre Bratislavy - Napoleonského vojaka a Schöne Náciho.
Autor: Ivan Jančár
