Jožo Urban netáral, iba ďobol prstom do slova kiež

Keď ako dieťa začínala v literárnych súťažiach, skôr sa jej darilo písať s dobovým pátosom a využitím oslích mostíkov od opisu prírody až k oslave štátnych sviatkov. O poézii a jej zákonitostiach vie VERONIKA KOLEJÁKOVÁ dnes oveľa viac. Pred pár dňami zvíťazila v šiestom ročníku literárnej súťaže Básne 2016.

Kedy v človeku dozrie istota, že s básňou môže vyjsť na verejnosť?

„V porovnaní s tým, ako dlho píšem, som veľmi málo publikovala a nechávala som si básne radšej dozrieť. Mám preto rôznorodé texty z rôznych období, za niektorými už ani nestojím, a to ich ešte nikto poriadne nečítal. Zvažovala som, či sa vôbec na súťaži zúčastniť, ale potrebovala som zrejme po čase nejaký stimul na to, aby som pokračovala v písaní ako takom.“

(zdroj: FOTO - ARCHÍV V.K.)

Prečo ste vybrali báseň Andrej~Marta?

„Mala som text odložený už dlhšie a stále som sa k nemu vracala. Váhala som, či radšej nezvoliť niekoľko nezávislých básní, ale forma tejto súťaže vyhovuje skôr uceleným cyklom, takže som to riskla s čiastočne príbehovou formou.“

Do súťaže sa prihlásilo prekvapivo veľa básnických textov, svedčí to podľa vás o niečom?

„Neviem presne, koľko ich bolo v predošlých ročníkoch, ale počet blížiaci sa dvesto je určite veľmi pekné číslo. Vlastne je to už taká malá dedinka. Nemyslím si však, že je poézia teraz viac súčasťou bežného života ako inokedy. Nikdy asi nevyjde z módy, ale nestane sa ani mainstreamom.“

Pomáha jej podľa vás internetový priestor?

„Možno áno, podobne ako pri inom blogerskom písaní. Ak to vezmeme tak, že ľudia, ktorí poéziu píšu, ju väčšinou aj čítajú, mohol by byť tento zvýšený záujem dobrý signál. Bolo by fajn, keby sa na knižky poézie v kníhkupectvách neprášilo a predávali sa.“

U mladých ľudí, ktorí prežívajú prvé skúsenosti vo vzťahoch, je písanie básní celkom prirodzená súčasť hľadania seba samého. Aj vy ste takto začínali?

„Vek okolo pätnásť-dvadsať rokov je prirodzene veľmi priateľsky naklonený poézii. Je výstižnejšia ako čokoľvek iné a umožňuje vyjadriť povedzme zmätok vo vzťahu k druhým aj k sebe, podčiarknuť pocit jedinečnosti a vlastného videnia sveta. Vtedy veľa ľudí s písaním začína, a tak to bolo aj so mnou. Bola som dosť utiahnutá a všetko naozajstné som dávala radšej do básní.“

Súťažia však aj ľudia v pokročilejšom veku.

„Ten je dôkazom, že niektorí, nie všetci, v poézii aj vytrvajú, remeselne sa v nej zlepšia, alebo si aspoň zafixujú nejaký svoj štýl písania. Možno až potom sa osmelia poslať niečo do súťaže.“

Kedy to pre vás začalo byť vážnejšie?

„Ja som začala detskými literárnymi súťažami, tam to však bolo dosť o dobovom pátose a mostíkoch - od opisu prírody až k oslave štátnych sviatkov. Vážnejšie som začala písať z ničoho nič na jednej dovolenke s rodičmi. Odvtedy som mala neustále pri posteli kus papiera alebo zošit, aby mi neušli náhle nápady, ktoré hocikedy prichádzali nadránom a pred spaním.“

Aký ste mávali na druhý deň pocit zo svojich zápiskov?

„Bola to takmer obsesia, v noci som rýchlo potme ceruzkou naškrabala niečo, čo sa ráno dalo prečítať rôzne. Ale aj v tom bola výhoda. Nezrozumiteľnosť mi neprekážala, naopak, vyžívala som sa v nej. Teraz už pracujem s textami trochu inak, nechávam ich odležať dlhšie a nemilosrdne v nich škrtám. Takisto už mávam celé dlhé obdobia, keď nepíšem vôbec nič a vnímam, že je to tak v poriadku.“

Vaša víťazná báseň je zrelým cyklom textov, za ktorým cítiť skúseného človeka, ktorý pozná hĺbku medziľudských vzťahov. Dá sa vôbec odviazať, keď človek s pribúdajúcim vekom všetko viac zvažuje rozumom?

„Pri písaní si nechávam voľnosť, aby sa toho čo najviac objavilo podvedome. Čiže vypínam racio, aby som ho mohla zase zapnúť neskôr, keď text upravujem. Ticho pritom dúfam, že to bude dávať zmysel ešte niekomu okrem mňa. V poslednom čase, už zhruba dva roky, ma lákajú epické prvky v poézii. V prípade tohto textu som mala najprv na mysli príbeh, respektíve fragment príbehu so začiatkom a koncom.“

Preto ste využili voľný verš?

„Verím, že namiesto rozsiahlejších opisov či zachytávania vnútorných pochodov a dialógov môže forma voľného verša dať rozprávaniu viac vrstiev, ponúknuť viac možných výkladov. Ten, kto báseň číta, má možnosť stotožniť sa s prežívaním postáv, teda lyrických subjektov inak ako v poviedke alebo románe. Prozaický nádych celý tvar trochu vedie a lyrické pasáže zase, naopak, vyrušujú a vytrhávajú z jasného toku deja.“

Uvažujete vopred o témach, ktoré sa vás dotýkajú?

„Myslím, že témy zarezonujú skôr samy od seba a menia sa u mňa v určitých obdobiach. Určite ide o reflexiu toho, čo žijem ja sama, alebo vidím okolo seba. Neviem si témy nastoliť nejako umelo. Teraz som krátky čas mama malej dcérky, stratila som otca, vnímam viac svoje starnutie. Možno sa to nejako dostane do okruhu tém v nových textoch.“

Aké spoločenské problémy sú pre vás také naliehavé, že by stálo za to ich využiť v básni?

„Ťahá ma to skôr k intímnej poézii, odrážajúcej vlastné prežívanie a skúsenosť. Tematický okruh sa tým zužuje, ale nemusí byť menej závažný.

Vo svete existujú mnohí autori, ktorých básne majú politický kontext, angažovane apelujú na nejaké konkrétne postoje, čerpajú napríklad zo skúsenosti s vojnou a podobne. V tomto smere ma to neláka k nejakej angažovanosti, nehľadám témy, ktoré ´treba´ spracovať. Skôr dúfam, že vlastne žiaden autentický obsah nie je bezvýznamný.“

Sledujete súčasnú básnickú tvorbu na Slovensku?

„Uvedomujem si, že aj tu vedľa seba existujú rôzne vkusové a názorové prúdy. Dá sa nájsť drsný konceptualizmus aj krehká lyrika. Ako čitateľ nevnímam nevyhnutnosť prehrýzať sa cez veci, ktoré ma neoslovujú, vyberám si.

V prípade tohtoročnej poroty ma preto potešilo, že v nej boli poetky, ktoré veľmi rada čítam. Ak mám vybrať jednu konkrétnu knižku, moja najobľúbenejšia zbierka spomedzi súčasných slovenských autorov a autoriek je asi Parcelácia vzduchu od Nory Ružičkovej.“

Sú autori, ktorí vás vedú?

„Mala som a zážitok z literárnej súťaže v roku 1993, keď mi porotca Jožo Urban ďobol prstom na slovo kiež v jednej básni a ja som musela celá zahanbená priznať, že sa tam dostalo úpravou niekoho iného. Zapamätala som si jeho slová, aby som si do toho nenechala v tomto zmysle hovoriť nikým.

Existuje aj fajn kniha Manuál na opravu poézie od Teda Koosera. Z tej som zistila, čo všetko sa ešte dá robiť s textami po napísaní.“

Akej poézii holdujete ako čitateľka?

„Ako tínedžerka som začala postupne čítať všetko, čo som našla v našej knižnici, otravovala som tety v novinovom stánku a zháňala v zadnom rade vyložené literárne časopisy.

Chcela som sa veľmi naučiť rozlíšiť dobrú poéziu od zlej. Zo slovenských autorov bol pre mňa najväčší zázrak Jozef Mihalkovič, Ivan Štrpka a Ivan Laučík. Zo zahraničných ma určite ovplyvnila Sylvia Plath, mám rada aj Teda Hughesa, W. S. Merwina a ďalších. Sledujem najmä anglicky píšucich autorov, ktorých si viem prečítať v origináli. Momentálne som sa nadchla pre kanadskú autorku Anne Carson. Používa v poézii epické prvky s veľkým citom a vie experimentovať s formou.“