V roku 2015 benátsky festival s napätím očakával súťažné dielo Frankofónia ruského majstra Alexandra Sokurova. Aj preto, že informácie zvádzali k porovnaniam s jeho Ruskou archou (2002) o peterburskej Ermitáži, ale aj preto, že v roku 2011 si z Benátok odniesol Zlatého leva za adaptáciu večného príbehu o Faustovi.
Vypasený Napoleon, strhaná Marianne
Frankofónia s podtitulom Elégia za Európu je však v Sokurovovej tvorbe výnimkou. Asi ako keby majster ľúbostného sonetu odrazu napísal fejtón. Film je zmesou rôzne sa prelínajúcich myšlienok, názorov a tvrdení, zaodetou do pestrej mozaiky žánrov a postupov.
Vzťah vojnového kurátora Louvru Jacqua Jaujarda s nacistickým dôstojníkom Franziskom Wolffom-Metternichom, ktorého Hitler poveril správou umeleckých diel v okupovanom Francúzsku, podávajú hrané dramatické scény v kulisách nijako neprikrášľovaného súčasného Paríža.
Prelínajú sa s dobovými dokumentmi i s úryvkami starých hraných filmov, ale aj s feériami z dnešných priestorov múzea Louvre, v ktorých vystupuje egocentrický vypasený Napoleon Bonaparte i vyžitá, strhaná francúzska ikona Marianne. Nie je núdza o desiatky inotajov, symbolov a metafor.
(zdroj: FILM EUROPE)Rusko opäť zachraňuje svet
A prekvapenia pokračujú: sprievodcom celým filmom je nám sám jeho autor Sokurov so svojím autorským komentárom, dialógmi s postavami a internetom sprostredkovanou komunikáciou s kapitánom veľkej oceánskej lode, doplna naloženej kontajnermi s tovarom, ktorá sa zmieta v silnej búrke až k tragickému koncu.
Sokurov sa netají názorom, že západná civilizácia je chorá, slabá a vo svojom novom filme ju obviňuje, že sa nedokázala vyrovnať s nemeckým nacizmom, ale de facto je jeho pokračovateľkou. Nemci a Francúzi podľa neho aj dnes, tak ako cez vojnu, spolupracujú, pričom svojmu momentálnemu prospechu obetujú slobodu, demokraciu a ľudské práva.
Do istej miery môže mať pravdu, ale stavanie Ruska a Sovietskeho zväzu na piedestál morálneho i faktického víťaza, etalónu kultúry i kultúrnosti a záchrancu civilizácie je prehnané, hoci to autor myslí úprimne, vychádza to z jeho ruskej duše a benátske publikum ho za to odmenilo potleskom viackrát počas predstavenia i po jeho skončení.
Napoleon a vyžitá Marianne. (zdroj: FILM EUROPE)
Alexander Sokurov pri nakrúcaní v Louvri. (zdroj: FILM EUROPE)Viac Putin ako Sokurov
Sokurov nám vo svojom formálne zaujímavom a predsa studenom filme toho veľa o Louvri nepovie. Narába s historickými faktmi a ich interpretáciou pomerne voľne. Čo sa mu hodí, zdôrazňuje, a čo nie, to zľahčuje alebo úplne ignoruje.
Nevyhýba sa ani citovému vydieraniu, keď proti spolupráci Nemca a Francúza v Louvri počas vojny kladie ničenie Ermitáže a proti údajne pohodlnému blahobytnému životu Parížanov utrpenie obliehaného Leningradu. Prečo nie, každý má právo na názor a úprimnosť sa cení.
No kde sú príznačné sokurovovské experimenty s obrazom, filtrami, optikou, svetlom, strihom, textom i štylizáciou hereckého prejavu? Kde je jeho príslovečná meditatívna poézia? A kde radosť z tvorivosti?
Ak v Ruskej arche bola Ermitáž biblickou Noemovou archou, zachraňujúcou život na Zemi, vo Frankofónii vykresľuje stredobod západného umenia Louvre ako otlčenú kontajnerovú loď, potápajúcu sa pod nákladom tovaru. Majster nám tentoraz namiesto umenia predložil tézy.
Viac pamflet ako esej. Viac proklamáciu ako kinematografiu. Viac Putina ako Sokurova.
