Na scéne je už vyše tridsať rokov. A tak sa aj Metallica dostala do polohy, ktorá je súdená vari všetkým umelcom, ktorí toľko vydržali. Mnoho piva už pretieklo pri debatách typu „staré albumy boli lepšie”.
Na novinku Hardwired…to Self-Destruct čakali fanúšikovia od roku 2008. Vtedy vydali celkom slušný album Death Magnetic, ale páni potom všetkých zmiatli spoluprácou s Lou Reedom a ich ťažko pochopiteľnou nahrávkou Lulu. Preto je chvályhodné, že Metallica pochopila, v čom je najlepšia a toho sa na novinke držala.
Našťastie, kapela nový album nepoložila na oltár samoúčelnému návratu ku klasickému zvuku. Pestrejšie skladby (Moth into Flame či Halo of Fire) bez ostychu odkazujú na polovicu deväťdesiatych rokov, keď Metallica „krátkovlasými” albumami Load a Re-Load vyvolala vo fanúšikovskej komunite schizmu, z ktorej sa spamätáva dodnes.
Bez videa by to nešlo
Táto vyzretejšia a menej exaltovaná poloha však Metallice veľmi svedčí, obzvlášť ak dokáže bez odrenín koexistovať s nekompromisným a nabrúseným thrash metalom, ktorý má vo svojej DNA.
Novinkou na novinke je, že Metallica sa už kamaráti s internetom. Každú skladbu sprevádza videoklip, takže si nový album môžete vypočuť v celosti na youtube. Väčšina videoklipov je nápaditá, niektoré sa sympaticky hrajú s hororom a psychedéliou, horšie je, že viaceré piesne sú na vizuálnu rovinu odkázané.
A pritom sa album Hardwired...to Self-Destruct rozbieha veľmi nádejne.
