Každý rok v júli a auguste zhromažďuje sa takmer stovka mladých umelcov z celého sveta na jednom mieste. Prichádzajú do newyorského Watermill Centra ako rozmanitá spoločnosť a majú jediný cieľ: chcú spolupracovať s Roberton Wilsonom.
Osobnosť svetoznámeho divadelného mága stelesňuje ich silnú vieru v umenie, túžia sa prejaviť v spoločnom priestore. Čo v tomto kreatívnom inkubátore vlastne robia?
Hovorí o tom film A Living Space, ktorý v pondelok v premiére uvádza Slovenské národné divadlo.

Storočný odpich
Nie je náhoda, na akej pôde ho uvidíme. Američan Robert Wilson, označovaný za najpopulárnejšieho avantgardného divadelného umelca súčasnosti, si v minulých rokoch vytvoril na stredoeurópske divadelné prostredie pevnú väzbu.
V spolupráci s pražským Národním divadlom, SND a Vígszínházom z Budapešti naštudoval pred dvoma rokmi inscenáciu 1914, veľkolepú grotesku plnú hudby, svetiel a farieb.
Niesla sa v duchu storočného pripomenutia si začiatkuk prvej svetovej vojny a hoci kritiky o nej nepísali príliš uznanlivé ódy, stala sa udalosťou sezóny ešte skôr, než sa začala pripravovať.


Ani slovo o dokumente
„Pre mňa je Robert Wilson predovšetkým tvorca. Nemyslím tým jeho umeleckú kariéru, ale jeho schopnosť vnímať vlastný život ako tvorivý akt,“ hovorí pre SME český dokumentarista a vizuálny umelec Jakub Jahn.
V čase predpríprav WiIsonovej inscenácie nakrútil krátky film o výstave jeho videoportrétov v Slovenskej národnej galérii a na základe toho dostal pozvanie, aby prišiel do newyorského centra umenia.
„O dokumente vtedy nepadlo ani slovo, stali sme sa jednoducho súčasťou letného programu rovnako ako desiatky ďalších tvorcov z celého sveta,“ hovorí Jahn.
Rozdiel bol iba v tom, že spolu s kameramanom Davidom Markovičom nosili so sebou stále kameru.

Niekto si užije
The Watermill Center je podľa režiséra Jahna najlepším dôkazom toho, ako Robert WiIson umením žije. „Ľudia si často myslia, že je to miesto, kam on odchádza tvoriť, ale myslím si, že je to najmä miesto, ktoré on sám vytvoril. Nie kultúrne centrum, ale umelecké dielo,“ hovorí.
Časť umelcov pozýva osobne, pretože ho zaujala ich práca alebo ich osobnosť, ďalších účastníkov vyberá umelecká porota na základe prihlášky.
A potom sú súčasťou letného programu jeho stáli spolupracovníci a umelci, s ktorými aktuálne pracuje. Po jeho boku sa tak v Jahnovom filme objavujú také osobnosti ako Jim Jarmusch, Coco Rosie, Philip Glass či Daniel Liebeskind.
„Kam sa pri nich mladí umelci posunú, rozhodujú do veľkej miery oni sami,“ hovorí režisér. „Niekto si užije divoké leto, iný nadviaže nové profesijné známosti, ďalší začnú s Wilsonom spolupracovať na niektorom z jeho projektov.“

Divák si to musí precítiť
Jakub Jahn očakával, že sa mu cez svoj film podarí nahliadnuť do súkromia jedného z najvýznamnejších divadelných režisérov druhej polovice 20. storočia.
Podľa vlastných slov však napokon dostal oveľa viac: kým mu Robert Wilson dovolil, aby o svojom zážitku nakrútil film, stal sa sám súčasťou jeho diela.
Stretol sa s úplne unikátnym spôsobom divadelnej tvorby, ktorá pri príprave divadelného diela nestavia do popredia prácu s textom a detailnou dramaturgickou analýzou, ale herca v priestore.
„Knižky ešte ležali neotvorené na stole a Bob už na improvizovanom javisku rozmiestňoval všetkých náhodných okoloidúcich,“ hovorí Jahn. "Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že aj takýto spôsob práce je celkom legitímny a že fyzické telo je encyklopédiou svojho druhu.“
Svoj film nevníma ako dokument v tradičnom slova zmysle, nechcel v ňom rozprávať o tom, ako Robert Wilson tvorí. „Chcel som pozvať divákov do The Watermill Center a sprostredkovať im túto jedinečnú skúsenosť formou akejsi audiovizuálnej básne. Divák si ju však do veľkej miery musí domyslieť a precítiť sám.“