Po olympijských hrách v Soule v roku 1988 nemohol Greg Louganis spávať. Americkému skokanovi do vody súťaž celkom nevyšla, pri jednom salte si narazil hlavu o mostík. Zranenie nebolo veľké, lekári ho ošetrili a preteky pokračovali ďalej.
Jeho súperi skákali, hoci on si myslel, že by nemali. Bol HIV pozitívny a do bazéna sa dostala jeho krv. Lenže, vtedy sa to bál priznať a radšej ticho trpel neznesiteľnými výčitkami svedomia.
Povedal to až o niekoľko rokov neskôr. Keď sa AIDS podarilo trochu odmýtizovať a keď ľudí s týmto ochorením spoločnosť akceptovala.
K pomalým zmenám prispeli aj filmári. V 80. rokoch opatrne, v 90. už o čosi otvorenejšie. Niektorí z nich dokonca odvážne hovorili o vlastných skúsenostiach. Tému však ešte evidentne nevyčerpali, pretože filmy o AIDS, o jej spoločenskom, politickom aj čistom intímnom kontexte vznikajú doteraz. Chytajú sa jej aj najväčšie filmové talenty súčasnosti. Tu je sedem príkladov, ktoré otriasli verejnosťou aj dejinami kinematografie.
1. An Early Frost (Skorý mráz 1985)
réžia: John Erman
Najprv musí rodičom povedať, že je gay, potom musí čo najskôr pripojiť, že je HIV pozitívny. Musí prekonať ich šok, neznesiteľné otázky a hnev. A musí čeliť aj istej izolácii. Film Johna Ermana bol prvý, čo sa na tému pokúsil pozrieť komplexne. V tom čase ešte ľudia nevedeli, ako sa vírus do tela dostane, spájali ho najmä s promiskuitným spôsobom života a báli sa akéhokoľvek kontaktu s postihnutou osobou, aby sa nenakazili.
Môžem ťa vôbec pobozkať? Pýta sa mama hlavného hrdinu a ten nevie, čo by jej na takú otázku odpovedal. V roku 1985 sa takí ako on cítili nesmierne osamotení.
2. Divoké noci (1992)
réžia: Cyril Collard
Vďaka filmu Skorý mráz bola základná osvetová úloha splnená a mohlo sa ísť ďalej. Tvoriť hlbšie, originálnejšie aj osobnejšie filmy. Také boli francúzske Divoké noci.
Najlepší francúzsky film, najlepší debut - tento film v roku 1993 triumfoval pri odovzdávaní národných cien César, no jeho režisér sa toho už nedožil.
