Jazyk bol pre J. R. R. Tolkiena dedičstvom celého sveta. Nachádzal v ňom múdrosť predkov i kríženie kultúr. V lingvistike našiel zaľúbenie, ktoré sa v ich rodine dedilo z pokolenia na pokolenie.
Mama ho naučila latinčinu, francúzštinu aj nemčinu, neskôr sa sám ponoril do tajov starej nórčiny a fínčiny. Inšpiráciu nachádzal v zvukomalebnosti jazykov, pritom si však všímal, ako na seba nadväzujú, sledoval ich logiku a konštrukciu.
Práve to mu nesmierne pomohlo pri vymýšľaní vlastných, fiktívnych jazykov, ktoré potom v neskorších dielach využil. Tak ako v poéme Artušov pád, ktorá nedávno vyšla v českom preklade.
Rukopisy do bezpečia
Prvá zmienka o tomto diele sa datuje v liste starého Tolkienovho priateľa a veľkého podporovateľa, akademika Raymonda Wilsona Chambersa. Píše v ňom, aké heroické dielo pán profesor napísal a ako brilantne využil v modernej angličtine aliteračné metrum. Bolo to ešte pred tým, ako Tolkien začal pracovať na Hobitovi.
Slová znamenali pre pána profesora zo Stredozeme nielen prostriedok zjednotenia, ale i prekročenia hraníc a priestoru. Keď pracoval s aliteračným starovekým veršom na poéme Artušov pád, uvedomoval si, že zabudnuté slová zanikajú, nahrádzajú sa pružnejšími, nazvime ich modernejšími.
Akademická činnosť mohla za to, že býval priveľmi zaneprázdnený a mnohé rozpracované diela tak nestihol dokončiť. Sčasti k tomu dopomohol aj vlastný perfekcionizmus. Jeho rukopisy boli v bezpečí, len keď boli mimo jeho dosahu. Inak ich stále opravoval, škrtal, prepisoval a dopisoval.
(zdroj: ARGO)V kronikárskej tradícii
Tolkien vychádza z diela prozaika Thomasa Maloryho a historika Geoffreyho z Monmounthu. Dej príbehu nepostavil na motíve žiarlivosti, ale na Lancelotovej ľútosti, Artušovom odpustení a zaslepenom hneve nepriateľov oboch rytierov.
Z preferencií čitateľov jeho fantasy diel by sa mohlo zdať, že stavia na fantastických prvkoch tohto príbehu. No nie je to tak. Neromantizuje potulné rytierstvo. Zachováva kronikársku tradíciu artušovskej výpravy, pričom radikálne pozmeňuje jej charakter a účel.
To všetko konzervuje v aliteračnom verši používanom v starej angličtine. Môže sa zdať kostrbatá, neohrabaná, drsná, má však zároveň mnohé prednosti – je zvučná, hutná a koncentrovaná.
Myšlienky, na ktoré často treba niekoľko veršov, dokázal Tolkien vyjadriť jedným slovom. Keď sa k dielu dostane skúsený lingvista, navyše s výnimočnými prozaickými schopnosťami, výsledok fascinuje.
Kľúčový mýtus
Tolkien použil aliteráciu už v knihe Sir Gawain a Zelený rytier, sčasti aj v Pánovi prsteňov. Vytvoril živý skanzen starodávnej angličtiny, ktorá má v sebe silný rytmus s nezvyčajným slovosledom a vznešenou dikciou.
Čitateľ musí byť pozorný, čítať verše aj viackrát za sebou, aby pochopil, čo básnik mienil a zamýšľal. Práve to postavilo vydavateľa pred problém, ako dielo preložiť. Definitívny preklad je totiž nemožný.
Syn Christopher Tolkien, ktorý stojí za edičnou prípravou diela, sa otcovmu testamentu venuje celý svoj život. Vraj musel prejsť vyše sedemdesiatimi škatuľami plnými poznámok, fragmentov, rozpísaných rukopisov. Otec venoval dielu nesmierne veľa času a úsilia, poznamenáva v úvode knihy.
Priamo v knižke tvrdí, že vybrané pasáže z nesmierne rozsiahleho písomného materiálu (hoci poéma má iba 90 veršov) necituje pre ich vlastný význam. Vyberá ich, lebo chce zdôrazniť pozoruhodnú povahu otcovej premyslenej a dôkladnej evokácie jedného kľúčového mýtu jeho vlastného sveta.
Jazyky miznú, autenticita zostáva
Samotnú báseň tak sprevádzajú tri rozsiahle štúdie, ktoré skúmajú prácu historikov a literátov. Odhaľujú význam veršov, mravčiu prácu profesora Tolkiena a nakoniec aj fascinujúce spojenie medzi artušovskou legendou a Stredozemou.
Prečo teda čítať toto dielo? Nielen pre atraktívnosť tejto témy oscilujúcej na hranici mýtu, legendy a skutočnosti, ale aj pre pohľad svetového lingvistu, ktorého text zároveň obstojí aj na akademickej pôde.
A ešte je tu jeden motív. V rýchlo pulzujúcom svete síce nie je dostatočne viditeľný, ale v určovaní ľudskej kultúry je nesmierne dôležitý. Miznutie jazykov našich predkov je prítomným javom, s tým už nič nenarobíme. Archaizmus však môže inšpirovať autorov, aby sa obracali k tradíciám a vytvárali tak diela nasiaknuté autenticitou.
Autor: Daniel Hevier ml.
