Autor románov Cestuj sama a Sova na kriminálnych príbehoch ukazuje, že vyšetrovanie nie sú len dôkazy a technické postupy, ale najmä uvažovanie, vzťahy, konflikty a spájanie súvislostí. Šialenci okolo nás zabíjajú, ale pri hľadaní páchateľa treba často loviť aj vo veľmi mútnych vodách ľudskej vášne. Aké to vlastne je, písať o psychológii zločinu?
Jeden slovenský historik, spoluautor knihy o dejinách korupcie u nás, mi povedal, že ak si chcel o fenoméne korupcie niečo zaujímavé prečítať, musel to najprv sám napísať. Aj vy ste mali pocit, že ak chcete čítať dobrú krimi, musíte si ju napísať sám?
„Ja vlastne kriminálky nečítam. Ocitol som sa v Berlíne, kde som zašiel do kníhkupectva a tam som našiel oddelenie bestsellery New York Times. Skvelé, to si pozriem. Zistil som, že to nie sú až také vzrušujúce knihy, skôr naopak. Tak som si povedal, že bude lepšie vymyslieť a napísať niečo, čo bude skutočne zaujímavé a pútavé. Musím povedať, áno, Sova je kniha, ktorú by som si vybral a prečítal, keby som ju nebol napísal."
Boom severskej krimi, ktorý sa začal Stiegom Larssonom, priniesol veľa dobrých autorov. Neobávali ste sa prostredia, do ktorého ste vstupovali?
„Vzhľadom na to, že už som napísal niekoľko kníh predtým, ako som sa začal venovať kriminálnym románom, bol som si vedomý istého potenciálu a vedel som, že chcem do kontextu detektívok priniesť niečo nové, svieže. Niečo, čo nebude len detektívkou, ale aj pomerne silným ľudským príbehom. Môj záujem nebol primárne zameraný na samotný zločin, na vyšetrovacie postupy a technické aspekty, ktoré tam nevyhnute nemusia byť, ale oveľa viac mi záležalo na tom, aby som sa venoval aj existenciálnej problematike a filozofii, ľudskému zápasu."
Radíte sa s niekým z policajného prostredia, aby vaše dielo bolo vystavané na reálnych základoch policajnej praxe?
