Presne pred desiatimi rokmi začal fungovať na webe Zlatý fond denníka SME. Spustil ho spisovateľ a novinár TOMÁŠ ULEJ. Jeho ďalším projektom je Ľudo Slovenský - web, na ktorom zhromažďuje našu ľudovú slovesnosť. Po prísloviach a porekadlách nastúpili ľudové piesne. Notových záznamov s textami bude vyše päťdesiat tisíc. Vyzýva dobrovoľníkov, aby sa k Ľudovi pripojili.
Kde vznikol nápad vytvoriť Zlatý fond?
„Ešte na strednej škole. Keď som chcel v tom čase čítať povinnú literatúru, veľmi rýchlo som zistil, že v našom okrese vôbec nie je dostupná. A to som pritom študoval v Martine, kde sídli Matica slovenská, dokonca tam máme Slovenskú národnú knižnicu.“
Chcelo sa vám povinné knihy čítať?
„Staršiu slovenskú literatúru som si obľúbil. Mali sme dobrú učiteľku slovenčiny, ktorá látku vedela dobre predať. Niekedy sme na knižky čakali v poradovníku aj dva mesiace a čítali na etapy.
V tom čase som sa už zaujímal aj o nové technológie, vedel som, že existuje čosi ako digitalizácia literatúry a že v zahraničí funguje už desiatky rokov. Tak som začal špekulovať, ako by sa dali tieto knižky dostať na web.“
Ako ste v denníku SME začali?
„Ponúkol som nápad a zapáčil sa. Naivne som si myslel, že redakcia mi dá desať zaplatených ľudí, ktorí začnú so mnou spolupracovať. To bolo, samozrejme, nemožné, v pracovnom čase som na tom mohol robiť sám, ale viac prostriedkov jednoducho nebolo.
Ako z núdze cnosť mi vtedy napadlo, čo keby to nejakí ľudia chceli robiť dobrovoľnícky. Nakoniec sa ukázalo, že to bol najlepší možný nápad. Keby som bol vtedy tých desať zamestnancov aj získal, nikdy by sme nezdigitalizovali to, čo napokon urobili stovky dobrovoľníkov na Slovensku.“
Ako ste ich koordinovali?
„Komunikoval som s nimi na diaľku. Spočiatku sme pracovali so špeciálnym programom, ktorý z naskenovaných stránok knihy rozpoznával text. Program však zanecháva po sebe množstvo chýb, takže bolo nutné po ňom všetko veľmi podrobne kontrolovať. Ľudia, ktorí sa k projektu pridali, kontrolovali knihu ako prví, tí skúsenejší ich potom redigovali, po nich prišli ešte skúsenejší a čítali ich v treťom kole a napokon ich ďalší človek kompletizoval na web.“

„S niektorými dobrovoľníkmi som sa stretával osobne, aj mimo Bratislavy, postupne sa však vytvorila komunita ľudí, ktorá veľmi rýchlo začala žiť svojím vlastným životom bezo mňa. Našli si medzi sebou najšikovnejšieho, ja som potom už len dohliadal a výborne to fungovalo.
Keď prišiel nový dobrovoľník, zaučili ho. Ľudia sa pretekali v množstve prepísaných strán za mesiac. Vtedy som pochopil, že dobrovoľníctvo má zmysel a že aj do takýchto náročných projektov sa dá vstúpiť bez toho, aby človek primárne riešil peniaze.“