Musíme nájsť odvahu na odhalenie pravdy, dokumentovanej v osobných životoch, odvahu niesť zodpovednosť za vlastný osud – povedal kedysi politik Ján Langoš. Potvrdil to vlastným životom, v ktorom sa jeho súkromie a spoločenské dianie priateľsky prelínali. Do tohto sveta nazrel novinár ALEXANDER BALOGH, napísal o ňom knihu spomienok a rozhovorov.
Svoj vzťah k Jánovi Langošovi vyjadrujete v knihe prostredníctvom rozhovorov s inými ľuďmi. Prečo?
„Môj hutný a úprimný vzťah k nemu potvrdzuje, že som sa na popud jeho manželky Gabriely podujal knihu napísať. Prijal som túto úlohu rád, neváhal som ani sekundu, hoci kniha nakoniec vznikala veľmi dlho.“
Čo vás v minulosti najviac spojilo?
„Niekedy v sedemdesiatych rokoch sme boli obaja súčasťou širšieho spoločenstva ľudí, ktoré sa sformovalo počas vysokoškolského štúdia. Na Gorazdovej ulici v Bratislave bol dom, v ktorom vtedy na priváte bývala partia cezpoľných, čo odišli z internátu v Horskom parku. Vzácnou zhodou okolností sa vykryštalizovali ľudia veľmi podobného zmýšľania, orientovaní na kultúru a slobodomyseľnejšie fungovanie, ktorí potom pravidelne chodievali dovolenkovať na povestné Brízgalky na Kysuciach. Dodnes sa ľuďom z tejto partie hovorí brýzgalkovskí gorazďáci.
Zapadli ste bez problémov?
„Keďže som Bratislavčan, nebýval som v tom dome, chodili som tam za kamarátmi – študentom archeológie Agnesom Snopkom, kameramanom Milošom Krmíčkom, Eduardom Krekovičom, dnes známym profesorom archeológie, a zopár ďalšími. Tu sa objavoval aj Ján Langoš. Už vtedy bol ženatý a mal deti. Práve byt Langošovcov na Karadžičovej ulici sa neskôr stal novým miestom našich stretnutí.“
Alexander Balogh, autor knihy Ján Langoš, strážca pamäti. (zdroj: FOTO - SITA)Ako to fungovalo?
„Byt bol skutočným azylom. Navyše v susedstve bývali viacerí ďalší priatelia – fotograf Andrej Bán, vydavateľ samizdatov Oleg Pastier či Ján Budaj z ochranárskych kruhov. Do bytu Langošovcov sa chodilo po všetkých vernisážach či koncertoch. Bol veľký, dobre disponovaný, nikoho sme nerušili. Spoločenstvo sa rozširovalo, prečisťovalo. V zásade takto dodnes funguje, chodíme stále na Brízgalky, na bicyklové výlety do južných Čiech a stretávame sa na kultúrnych akciách.“
Langošovci boli otvorení spoločenským vplyvom ako rodina. Vnímali ste, že s jej intimitou tak úzko súviseli všetky problémy bývalého režimu?
„Deti boli celkom spontánne vystavené tomu, čo sa v ich okolí deje, aj keď to súviselo s politickými otázkami. Nebolo to však na ich úkor, obaja – Gaba aj Jano - boli veľmi rodinne založení a veriaci ľudia. Myslím, že ich dcéry naopak stretnutia obohacovali, spoznali veľa ľudí, malá Lucia sa zoznámila s Václavom Havlom, keď mala desať rokov. Samozrejme, keď rodičia večer zavelili, bolo treba ísť spať. Byt bol zároveň aj skladiskom a akousi redakciou samizdatov, na ktorých Jano pracoval. Vydával Bratislavské listy, Altamiru aj samizdat K. Viacerí z ľudí, ktorí tam chodili, vlastne ani nevedeli, že ich v jednej z izieb zhromažďuje.“
Stretávali ste sa viac vďaka uvoľnenej atmosfére, alebo vďaka spoločnému vzdoru?
„Prelínalo sa to, i keď nie na všetkých pôsobil politický tlak rovnako. Jano bol špička v tom, že sa svojím pôsobením veľmi blížil k prechodu do disentu. Hoci pracoval na akadémii, robil aktivity, ktoré sa za disidentské dajú považovať. Tvorba samizdatov bola na hranici basy. Vo všeobecnosti sa okolo neho pohybovalo spoločenstvo označované za ostrov pozitívnej deviácie, alebo inak sivú zónu. Ľudia v ňom neboli v tvrdej životnej opozícii, lebo každý mal zamestnanie, ale robili množstvo aktivít, ktorými sa snažili režimu nejakým spôsobom vzdorovať. Viacerí z nich sa podieľali aj na publikácii Bratislava nahlas, označovanej trochu nadnesene za slovenskú Chartu.“
November 1989, vznik hnutia Verejnosť proti násiliu. Ján Langoš za vrchstolom. (zdroj: FOTO - TASR)Do akej miery bola táto partia otvorená novým ľuďom?
„Pocit vzdoru a snaha žiť slobodne aspoň chvíľkami sa v ňom znásobovala, objavovali sa tu vždy aj iní ľudia. Navyše, Langošovci usporadúvali aj debaty pre mladých ľudí, to už boli ich širšie aktivity. V roku 1982 napríklad usporiadali veľký trojdňový, folkovo rockový festival. Samozrejme, hneď po prvom dni ho moc stopla a zakázala. Aj vtedy sa pre mnohých otvorili dvere bytu Langošovcov, zišlo sa u nich možno aj osemdesiat ľudí, divákov, účinkujúcich a možno aj tajných spolupracovníkov ŠtB, ktorí na príslušných miestach o akcii referovali. Bol tam napríklad aj Jaromír Nohavica, vtedy ešte nikto netušil, že sa v budúcnosti trošku s režimom zapletie.“
Ako ste hodnotili po páde režimu vstup Jána Langoša do politiky?
„Bolo jasné, že bol na to predurčený, no aj tak to bol veľký šok, keď Jana oslovil Václav Havel a stal sa federálnym ministrom vnútra. Spätne sa ukázalo, že to bol úplne logický krok. Po novembri 1989 sa veci dramaticky menili, každý deň niekto podával demisiu, prekvapenia sa diali ako na bežiacom páse. Zároveň sme sa museli zmieriť s tým, že spojenie s Janom stratíme. Z Prahy síce chodil domov za rodinou, aj my občas za ním do Prahy, ale už to nebol intenzívny kontakt. O to vzácnejšie boli spoločné dovolenky, ktoré sme do poslednej chvíle nevzdali.“
(zdroj: FOTO - ARTFORUM)Súhlasili ste vnútorne s jeho krokmi v politike?
„V zásade áno. Veril som mu a aj spätne mu stále verím. Nie som politológ, určite nejaké chybné kroky urobil, neboli to však kauzy ani maléry. Sám uznával, že šiel do politiky z úplne amatérskeho prostredia a bral to stoicky. Viem, že vždy všetko robil s najlepším úmyslom, vďaka tomu vznikol neskôr aj Ústav pamäti národa. Viem, že to nebol nijaký náhradný program, jeho koncepciu mal v hlave už začiatkom deväťdesiatych rokov, desať rokov predtým, než ho schválili v slovenskom parlamente.“
Čo s otáznikom nad jeho nevyjasnenou smrťou?
„Investigatívna kniha o jeho politickom pôsobení už dávno mala vyjsť. Moja knižka je skromným príspevkom, ktorý by k písaniu mohol niekoho vyburcovať. Chcel som vystihnúť len jeho priateľský, civilný portrét, podľa možnosti bez pátosu.“
