Najobľúbenejšia česká osobnosť vľúdneho humoru Zdeněk Svěrák má za sebou výnimočný rok. Na jar oslávil osemdesiatku a v závere roka vrcholia oslavy polstoročnice Divadla Járu Cimrmana. Podľa jeho rovnomennej knižnej predlohy vzniká v réžii jeho syna Jana nový film s názvom Po strnisku bosý. Slovenského diváka prišiel Zdeněk Svěrák nedávno pobaviť s cimrmanovcami na Festival českého divadla.
Zmenilo sa z vášho pohľadu niečo za tie roky, čo chodievate hrať aj na Slovensko? Aký je váš pocit z publika?
Na Slovensko chodievame roky rokúce a vždy sem ideme s miernou obavou, či nám bude slovenský divák rozumieť. Týka sa to najmä pasáží, ktoré myslíme ‚sebamrskačsky‘. Povedzme, keď v predstavení Cimrman v ríši hudby spievame, že české ručičky sú to najlepšie, čo môže byť, a kam sa hrabú nemecké monopoly, a vzápätí britský kolonel vraví: „Ak by som sa narodil znovu, chcel by som byť Čechom.“
Obavy plynú z toho, či Slováci pochopia, že nie sme nacionalisti, ale že si robíme psinu. Vždy sa však napokon presvedčíme, že obavy boli celkom zbytočné. I keď treba povedať, že nedávno sme hrali České nebo, a to je hra opierajúca sa o znalosť českej histórie do takej miery, že nie všetko padalo na úrodnú pôdu. Ale nečudovali sme sa.
Veľká časť českej histórie je spätá so slovenskou, aj jubilujúce Divadlo Járu Cimrmana.
Je, iste, ale nie všetko. Pravdou však je, že včera diváci povstali hneď po druhej opone.
S akými pocitmi vychádzate v cimrmanovskej polstoročnici na javisko? Je v tom čistá rutina, alebo vás niekedy ešte zaskočí tréma?
Je to zvláštne, ale aj po päťdesiatich rokoch na scéne tam istá tréma je. A hovorí sa, že je to dobre. Pretože inak by to človek odovzdal bez rozochvenia a nemal by takú radosť, že trému prekonal. Vždy, keď predstúpite pred ľudí, ide predsa len o nové obecenstvo a chcete si ho získať. Neprežívate síce trému ako na premiére, ale mrška jedna, je tam stále.
S Divadlom Járu Cimrmana nedávno v Bratislave na Festivale českého divadla. (zdroj: SME - Erika Litváková)Mystifikačný cimrmanovský humor nie je viazaný na hranice ani generačné rozdiely, no predsa sa nájdu aj takí, ktorí akoby nemali senzory pre cimrmániu. Vlna smiechu je pri tom oslobodzujúca asi aj vďaka spoločnému zážitku. Aké predpoklady musí mať divák, aby sa bavil na humore Cimrmana?
Myslím, že nie sme divadlo pre intelektuálov, ale pre ľudí, ktorí dávali v škole trochu pozor. Náš humor sa opiera o spoločnú znalosť a spoliehame sa na to, že ľudia v škole počuli to isté čo my. A ak to trošku pokrivíme do komickosti, je to ľuďom na smiech. Dôležité však je, že sú schopní sami si vtip poskladať, pretože my im ho nepovieme celý. My len k sebe priložíme dve pomyselné elektródy, medzi ktorými má preskočiť iskra. Je to vždy dvojaká iskra. Na jednej strane je to iskra, ktorá sa volá aha a znamená „aha, pochopil som“ a druhá je „haha, zasmejem sa“.
Vedomie toho, že nie ste v hľadisku sám, komu to docvaklo, a že máte podobné myslenie s inými, spôsobuje blaho, o ktorom hovoríte. Je násobené tým, že nás je viac.
Je zaujímavé, že ide o humor, pri ktorom akoby neplatilo, že opakovaný vtip prestáva byť vtipom. Na hláškach, ktoré počas desaťročí zľudoveli, sa diváci stále dobre zabávajú.
Sám tomu nerozumiem. Sú diváci, ktorí videli konkrétnu hru povedzme aj desaťkrát a stále ich zaujíma. Skutočne neviem, čím to je.
Nedávno sa dotočil film, ktorý podľa vašej knižky pripravuje váš syn Jan Svěrák. Na aký príbeh sa môžu diváci tešiť?
