On je nevyliečený hipík, ona čerstvo nakazená workoholička. Vzájomná komunikácia: takmer nemožná. Od mája však bez výnimky dobýjajú svetové kiná, priazeň divákov aj kritikov. Nemecká komédia o vzťahu medzi otcom a dcérou Toni Erdman teraz ešte aj získala v ťažkej konkurencii prestížnu Európsku filmovú cenu a bude veľkým favoritom na cudzojazyčného Oscara.
Zhrnuli sme dôvody, prečo sa práve ona stala udalosťou sezóny.
1. Trefnosť
Toni Erdman zvíťazil, pretože režisérka Maren Ade urobila celkom jednoduchú vec: Nakrútila film o tom, čo mala pod nosom. Hoci je už rok 2016, nikto si to nevšimol: že stále dokonalejšie formy globalizácie z nás robia spoločenské monštrá.
Hrdinkou je filmu je mladá dáma z Berlína, ktorá prepadla kariére v nadnárodnej firme. Jeden rok je v Ázii, druhý v Amerike, teraz jej práve vyšla Bukurešť. Má toľko práce, že ani na babičkinej oslave sa nemôže dlhšie zdržať, čo nejde do hlavy jej otcovi, ktorý sa pre žiadneho zamestnávateľa v živote nemusel tak veľmi obetovať. Až si raz otec zbalí malý kufrík, odcestuje do Rumunska a zaklope na jej dvere. Chce konečne vedieť, čo tam robí a inkognito sledovať jej okolie. Nasadí si umelé zuby a vydáva sa za kariérneho kouča Toniho Erdmanna.
2. Presnosť
To, o čom Maren Ade vo filme rozpráva, je dokonalo odpozorované. Film Toni Erdman je preto obrazom toho, ako sa mení typ našej práce. Mení sa aj počet hodín, ktoré v nej trávime, aj jazyk a spôsob, ako o nej rozprávame. Všade okolo nás znie nezmyselný, akýsi korporátny jazyk, ktorý prevalcuje každú individualitu. Ešte horšie. Kto ho nepoužíva, ten sa stáva v očiach tých druhých smiešnym outsiderom. Aj z inteligentného a vzdelaného človeka sa raz-dva môže stať blázon.
3. Úprimnosť
Súčasťou tohto moderného príbehu je generačný konflikt. Že generácia hippies mala iné predstavy o živote ako generácia manažérov z nadnárodných spoločností, je celkom prirodzené. V tomto prípade však dosiahol také rozmery, že znemožňuje akúkoľvek komunikáciu medzi dcérou a otcom.
Režisérka, ktorá sa vekom približuje svojej filmovej hrdinke, o tom celkom úprimne rozpráva.
Neurobiť chybu, nesklamať šéfa, udržať si priazeň kolegov, aby bolo s kým chodiť do nočných klubov za relaxom, to sú úlohy, ktoré mladé dievča privádzajú do stavu permanentného napätia. Všetky svoje sily venuje tomu, aby sa zapáčila svetu, o ktorý vlastne nestojí, že jej už nezostávajú sily na to, aby zodpovedala - možno naivné - ale správne otázky svojho otca.


4. Komplexnosť
Toni Erdmann má rozbeh šarmantnej komédie, no postupne sa mení na citlivý osobný príbeh, ktorý prejde všetkými štádiami klasickej dramatickej stavby. Hlavnú hrdinku prítomnosť otca v Bukurešti rozčuľuje, má pocit, že jej medzi šéfmi a kolegami robí svojím žoviálnym vystupovaním hanbu. Keď sa však pohádajú a odoženie ho preč, pocíti, ako veľmi ich konfliktnosť ich vzťahu trápi. Stále stojí o jeho lásku, sama je plná lásky k nemu, len ju nedokáže uvoľniť a dať jej vo svojom živote prioritu.
5. Nepredvídateľnosť
Európska filmová cena sa do rúk nemeckej režisérky dostala napriek tomu, že o ňu bojovali veľmi silní konkurenti. Ken Loach nakrútil silnú drámu Ja Daniel Blake, Paul Verhoeven výstrednú a originálnu komédiu Elle, Pedro Almodóvar mal Julietu a Cristian Mungiu pokračoval v demaskovaní postkomunistickej rumunskej spoločnosti vo filme Maturita. Že boli nominovaní, nebolo prekvapivé ani pri jednom z nich.

Sila filmu Toni Erdmann je však možno práve v tom, aký bol nenápadný. Do súťaže v Cannes, kde mal v máji premiéru, vstúpil bez fanfár aj bez veľkých hviezd v titulkovej listine. Dalo sa od neho čakať všetko a zároveň aj nič. Nakoniec diváci videli príbeh, ktorý ich previedol rozmanitými a pritom hlbokými emóciami od smiechu cez plač až po oslobodzujúcu radosť.
Kritici Maren Adeovej vyčítali, že celkom neustriehla dĺžku filmu (má 162 minút) a že doň mohla viac dramaturgicky zasiahnuť.
Ona sa radšej nechala viesť intuíciou, osobnými skúsenosťami a slobodným prúdom emócií, a dobre urobila.