Na začiatok dal manželke prečítať zo pätnásť básničiek. Keď medzi nimi našla akúsi podivnú vec o vánkoch, hneď mu povedala: toto nerob, drž sa zrozumiteľných vecí. LYRIK si dal povedať a vie, že dobre urobil. Na svete je jeho prvá básnická zbierka Naničhodný poet a má gule. Vo štvrtok ju predstavuje v bratislavskom klube Fuga.
Vaša zbierka básní je vymyslená ako interaktívny produkt. Báli ste sa, že v klasickej podobe nepôjde na odbyt?
„Rovnakou mierou, ako ju chcem predávať, ňou chcem aj pobaviť a potešiť. Inak by som sa nedal na jej obálku nafotiť ako spisovateľ z deväťdesiatych rokov. Dokonca je urobená tak, že si ma po jej odbalení môžete vyvesiť na záchod ako poster.“
Prečo práve v tejto podobe?
„Chcel som sa našiť na obdobie, ktoré ma veľmi formovalo. Vtedy som túžil byť básnikom. Keby bol teraz rok 1991 a ja mám tridsaťsedem rokov a píšem poéziu, tak by som vyzeral tak ako na obrázku. Od začiatku som vedel, že kniha môže vyzerať akokoľvek, len nie ako klasická zbierka poézie.“
Dá sa vôbec dnes o takej hovoriť?
„Určite áno, ale ja ju nepíšem. Nechcel som sa uzatvárať pre skupinu literárnych fajnšmekrov, rozmýšľal som trochu popkultúrne. Samozrejme, pri zachovaní osobnej latky. Celú zbierku som koncipoval do formy, v ktorej nájdete texty označené magazínovými žánrami. Ako keď sa pri filmoch orientujete podľa toho, či sú sci-fi, horor, alebo bláznivá komédia. Nájdete u mňa prvky reklamy, samozrejme, vždy v podobe básne alebo nejakého literárneho celku, ale aj báseň ako receptár, dokonca burzu básní. Predávam ich za horibilné sumy. Dokonca sa žánrom básne stal aj psychotest, ibaže namiesto vyhodnotenia máte qr kód. Môžete sa cezeň dostať na microsite, kde kniha žije svojím paralelným životom.“
Zásah zhora. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Čo to znamená?
„Napríklad, že pri fotení posteru ku knihe sme sa nedopracovali len k výzoru spisovateľa z 90. rokov, ale som si aj rozopol košeľu a dostal som sa do iných polôh. Stal som sa vodičom tiráku, balkánskym zvodcom či ujkom z úradu. V zmysle tejto chlipnosti si robím zo seba žarty.“
Ešte ste zabudli spomenúť zakázané stránky.
„Áno, aj tie tam sú, neprestrihnuté! Tí, čo si chcú knihu len prelistovať v kníhkupectve a nekúpiť si ju bez poškodenia, prídu o možnosť čítať intímnejšie, erotickejšie a oplzlejšie básne. Ale zase nie je to nič hrozné, určite morálne nepoškodia mladých ľudí pod osemnásť rokov.“
Kniha Naničhodný poet je zároveň vaším návodom na to, ako dnes čítať poéziu čo najľahšie. Nezmierili ste sa s tým, že k jej porozumeniu treba byť školený?
„Súčasťou môjho plánu bolo, aby kniha okrem toho, že obsahuje pri všetkej skromnosti najlepšiu poéziu, akej som schopný, bola aj zrozumiteľná. Aby sa ľudia, čo poznajú Lyrika, dostali cez neho aj k inej, možno skutočnej literatúre, a pritom mali z jeho knihy zážitok.“
Vráťme sa k vašej mladíckej túžbe. Kým ste vlastne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď ste túžili byť tridsaťsedemročným básnikom, naozaj boli?
„Mal som dvanásť či trinásť, bol som chlapec zo sídliska, ktorému sa rozvádzali rodičia, a práve som sa od metalu dostal k rapu. K poézii som mal vtedy ďaleko, ale bavilo ma rýmovanie a zaujal ma Hviezdoslav, ten čarodejník s jazykom. Priťahovala ma jeho nezrozumiteľnosť, a tak som práve v štýle Hviezdoslava neskôr napísal na gymnáziu prvé básne.“
Dá sa v jeho štýle dobre rochniť?
„Dá, až do tej miery, že mi jednu z básní uverejnil celoslovenský študentský časopis, čo bola na gymnáziu v Novákoch dosť nevídaná vec. Všimla si to však moja učiteľka slovenčiny Marta Topolčányová a spolu s mojou mamou ma začali podporovať, aby som ďalej písal. Povzbudili ma, moje básne dali dokonca čítať dnes už zosnulému, podľa mňa veľmi dobrému básnikovi Ondrejovi Čiliakovi, z nášho regiónu najvýraznejšiemu. Začal som navštevovať aj miestny literárny klub, on bol naším skvelým guru. Pomohol mi, dal podporu. V tých deväťdesiatych, hrôzostrašných rokoch!“
