Človek osamotene stojí uprostred bojiska a je bezradný. Obklopuje ho dym a sutiny. Zmysly mu ochromili výbuchy, každou stotinou sekundy ho môže zasiahnuť streľba z laserových pištolí a okolo neho sa ozýva krik a nárek. Takto mohol vyzerať nový film z vesmíru Hviezdnych vojen.
Mladý režisér Gareth Edwards chcel naivné dobrodružstvá so svetielkujúcimi mečmi a umelohmotnými mimozemšťanmi predstaviť divákom v inom, realistickejšom svetle: chcel z nich spraviť pochmúrny vojnový film.
Keď svoj nápad prezentoval filmovému štúdiu, vzal si dokonca na pomoc fotografie vojakov z Vietnamu a Blízkeho východu. Bol to zaujímavý koncept.
Tieto veľké plány, ako urobiť veľkofilm o účinkoch globalizmu a terorizmu, sa však nesplnili a jeho film Rogue One je zo všetkého najviac chladnou, veľmi chaotickou mozaikou nejakých scén, ktoré vzdialene pripomínajú čaro pôvodných vesmírnych dobrodružstiev.
Opakovanie papagája
Je zradné opisovať pocity slovami. Postavy vo filme Rogue One niekoľkokrát opakujú slovo „nádej“, lenže čím častejšie ho vyslovujú, tým viac to pôsobí ako reč papagája a snaha zhypnotizovať divákov, aby si mysleli, že sa na plátne aspoň na chvíľku udeje niečo skutočne emotívne a citlivé. Je to škoda.
