Byť či nebyť! To je otázka, ktorú s Williamom Shakespearom a jeho Hamletom riešia umelci už celé veky. Rok 2016 bol rokom najväčšieho dramatika všetkých čias, celý svet si pripomínal 400 rokov od jeho narodenia.
Svetoznámy tragický príbeh dánskeho kráľa, inšpirovaný dánskymi kronikami z 12. storočia, patrí k jeho najznámejším a najinscenovanejším drámam a úloha Hamleta je zakaždým veľkou skúškou hereckej vyspelosti. Najlepšie to ilustruje monológ o zmysle života v treťom dejstve, aj preto ostáva stále najčastejším citátom zo všetkých shakespearovských divadelných hier.
Tragédia Hamlet v sebe nesie dôležité, dodnes aktuálne témy: vojnu, politické vraždy, odpočúvanie či sledovanie. Jej hlavný hrdina má pomstiť smrť svojho otca, čo ho núti viesť vnútorný boj s časom a hodnotami ľudského života.
Hamlet chce žiť čestne a slobodne, lenže zlo a podlosť ho premáhajú, a tak musí riešiť problém ľudskej existencie, otázku toho, či byť, alebo radšej nie. V slávnom monológu hovorí o smrti a samovražde, o bolestiach a nespravodlivosti v živote a priznáva, že alternatíva života by mohla byť tá horšia.
Shakespearovo dielo je na celom svete výzvou pre prekladateľov, vystriedali sa na ňom už mnohé generácie. Do slovenčiny ho prvý raz preložil v roku 1903 Pavol Országh Hviezdoslav, po ňom, po takmer päťdesiatich rokoch Zora Jesenská, v 70. rokoch minulého storočia Jozef Kot a najčerstvejším je preklad Ľubomíra Feldeka z roku 2006. Urobil ho pre Slovenské národné divadlo, kde Hamleta stvárnil Robert Roth a získal zaň aj divadelnú cenu Dosky.
Pozrite si jeho monológ v konkurencii svetových hviezd, ktoré v priebehu niekoľkých desiatok rokov stvárnili Hamleta na plátne či na javisku. Najväčšími legendami sú určite Lawrence Olivier či Vladimir Vysockij, Mel Gibson, Kenneth Branagh či David Tennant. Vlani sa v jeho roli zaskvel Benedict Cumberbatch v divadelnej réžii Lyndsey Turnerovej. A svojho Hamleta si, samozrejme, prežili aj Simpsonovci.
Monológ Hamleta v prvom slovenskom preklade Pavla Országha Hviezdoslava:
Byť abo nebyť, to je otázka:
či šľachetnejšie pre ducha je znášať
len z prakov vrhy, šípy sudby zlej,
a či zbroj schytiť v odpor jednému
hoc moru priekorov i v protivenstve
tom zakončiť ich razom? — Umrieť, spať —
nič viac, a skrze spánok ohlásiť,
sme zavŕšili srdca bôľ i tisíc
tých prirodzených úrazov, čo mäsa
sú dedičstvom? — to dokonaním je
k vrúcnemu želaniu ver’. Umrieť, spať —
spať, hádam snívať; áno, v tom je hák,
bo v spánku smrti tom čo za sny môžu
as’ prísť, keď totým hlukom pozemským
i kúdolom sme prebŕdli, to núti
nás ustrnúť: tam väzí ohľad ten,
čo robí biedu takou dlhovekou.
Veď kto by volil trpieť biče času
a výsmechy, kto potlačiteľov
by krivdu, porok muža spupného.
zľahčenej trýzeň lásky, práva prieťah,
prechmaty úradov, i kopnutia,
akových trpezlivej zásluhe
vše dostane sa od ničomnosti:
ak on by sám sa mohol v odpočinok
dať pustým šidlom? Kto by batohy
bol chtivý vláčiť, stonať, cediť
pot pod trudným životom: nech nie tak strach
pred čímsi po smrti, — tou neodkrytou
krajinou, z hraníc jejž sa nevracia
viac pútnik, — vôľu zmätie v rozpači,
i ponúka nás radšej prestáť zlá,
tie skúsené tu, než sa utiecť k iným,
ichž nepoznáme? Takhľa svedomie
z nás všetkých stvára bázlivcov, i takto
zdedená rumeň odhodlanosti
skrz-naskrz zchorobí vše bledavá
pleť totá myšlienky, a predsavzatia
hoc mohutného stržňa, významu
pre tenže zreteľ v svojich nábehoch
zabočia nakrivo, i utratia priezvisko činu.
(zdroj: zlatyfond.sme.sk)
Od 12.45:
