Kým svetové rebríčky neovládla skupina Modern Talking, jej člen Dieter Bohlen zúfalo hľadal hit, ktorý by ho preslávil. Našiel ho u Mira Žbirku, ukradol mu Baladu o poľných vtákoch. Meky to zobral s nadhľadom, nebolo to jedinýkrát, čo Nemci sialhli po jeho pesničkách.
Nedávno mu ich chválili aj anglickí muzikanti, s ktorými nahrával album v Abbey Road a koncertoval. Krátko po tom, ako mu vyšla kniha Zblízka s nami preto zauvažoval o tom, čo môže byť cestou slovenských hudobníkov, ako preraziť vo svete.
Z vašej knižky vyplýva, že celú svoju hudobnú kariéru ste prežili v duševnom zdraví. Ako sa vám to podarilo?
"Nemal som kedy odtrhnúť sa od života. Firma chcela odo mňa každý rok nový album, aj keď som bol na cestách a koncertoval, takže na nejaké machrovačky nebol čas. A ďalšia vec, my sme si v kapele vždy zo seba uťahovali. Alebo si zo mňa uťahoval brat Tony. Nedávno som mu telefonoval, nadšený, že táto kniha je asi najviac, čo som mohol dosiahnuť. A on mi na to odpovedal: Áno. Rozhodne je najhrubšia."
A čo ocenenia, ktoré ste dostávali?
"Ocenenia a popularita to boli len veci, ktoré sa k mojej práci logicky pridali. Keď som nahral nejaký album, chvíľu som bol rád, že máme nový album, a potom som chcel nahrať ďalší. Že mám lepšiu šatňu, lepšie podmienky, to bolo fajn, ale nie najdôležitejšie. Mojím hlavným motívom bolo skladať pôvodné skladby, nie dosiahnuť status Elvisa. George Harrison hovoril, že ho raz bol navštíviť: najprv prešiel miles of toilets - a až potom natrafil na chlapíka v zlatom obleku. Ale o tom vlastne v našich podmienkach nebolo možné ani snívať."
V knihe hovoríte, že Dieter Bohlen z Modern Talking vám ukradol hit Balada o poľných vtákoch. Kde sa k nemu dostal?
"Dostal do daru môj album Miro, ktorý pod značkou RCA vyšiel v Nemecku. Dal mu ho producent Rainer Felsen. Mimochodom, ten tiež nahral moje pesničky na saxofóne. Balada mala v angličtine názov Hero a Dietrovi - vtedy ešte slávny nebol - sa páčila, tak ju natočil. Jemu sa vo firme vždy smiali, že má v šuflíku dopredu odložené názvy piesní, keby sa mu niekedy podaril nejaký hit. Postupne ich vyťahoval. No a mne raz v Hamburgu, keď som robil s novinármi rozhovor, niekto povedal: Tu ti nejaký blondiak ukradol hit."
Boli časy, keď bolo aj do Rakúska ďaleko, hovorí Meky. Ale dnes už nie je. (zdroj: SITA)Karel Gott urobil v Nemecku veľkú kariéru, vy ste, zdá sa, o to veľmi nestáli.
"Stál, ale vtedy sa to prosto nedalo. Nemci nemali predstavu, čo sa u nás dá a čo sa nedá. Raz mi napríklad nadšene volali, vybavili sme ti vystúpenie v ZDF, Thomas Gottschalk to uvádza! Vraj, aby som bol o tri dni tam. A ja som im nevedel vysvetliť, že za tri dni určite prísť nemôžem. Keď sa to stalo viackrát, stratili elán. Pekne to vystihol jeden rakúsky novinár, keď som absolvoval festival v rakúskom Villachu. Bola tam sestra Mika Oldfielda aj Frieda z ABBA a ja som s pesničkou V slepých uličkách - v angličtine Love Song - vyhral. Hoci som už mal modré saxo kúpené v Hamburgu, džínsy a adidas tenisky, pozerali sa na mňa ako na exota. Ten novinár sa ma pýtal, odkiaľ som. Z Bratislavy, vravím, to nie je ďaleko odtiaľto. Áno, ja viem, povedal. Ale predsa je to ďaleko."
Prečo vlastne Nemcom na vás záležalo? Prečo sa popri plejáde hudobníkov zo Západu zamerali aj na vás?
"Prečo? Hoci ma počuli v slovenčine, bavilo ich to.
