Slovensko má problém s pamäťou. Historickou pamäťou. Katarzný očistný proces - jeho pomenovanie je z pochopiteľných dôvodov známe najmä v nemeckej verzii „Vergangenheitsbewältigung“ (vyrovnávanie sa s minulosťou) - sme zatiaľ vo vzťahu k slovenskému vojnovému štátu nie celkom zvládli.
Zodpovednosť sme zamietli pod koberec, prekryli štyrmi dekádami ideologizovanej interpretácie a ďalšími rokmi demokratickej vlažnosti. Ako dôsledok na nás občas vyskočí pamätná busta vojnovým zločincom či rôzne podoby oživovania ľudáckych symbolov a nacistických myšlienok bez toho, aby sa k tomu vedela relevantná časť spoločnosť postaviť s jasným odmietnutím.
Glorifikácia verzus ľahostajnosť
Osvety o povahe a zločinoch vojnového slovenského štátu stále nie je dosť a je dôležité hľadať najrôznejšie cesty k jej šíreniu a presakovaniu do vedomia spoločnosti. Slovenská národná galéria sa rozsiahlou výstavou Sen × skutočnosť pokúsila zaplniť hneď niekoľko bielych miest o rokoch 1939 - 1945, možno až priveľa na jeden projekt.
Politikum v galérii Čítajte Menej ambiciózna, ale o to viac koncepčne ucelená, je komplementárna výstava v Kunsthalle - Slovenský štát v súčasnom umení. Kurátorky Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová a Nina Vrbanová siahli po konjukturálnom názve A je tu zas?, požičanom z úspešnej knihy nemeckého spisovateľa Timura Vermersa.
Autor v groteskne ladenom príbehu konfrontuje dnešnú nemeckú spoločnosť s Adolfom Hitlerom, ktorý sa prebral z dlhého spánku a je tu zas. Posolstvo výstavy je však v niečom inom – dve desiatky umelcov a umelkýň sebe vlastným spôsobom a štýlom reagujú na slovenský štát, na rôzne podoby jeho súčasnej glorifikácie, na holokaust (aj rómsky), na diery v našej pamäti, absenciu spomínania, ale aj na ľahostajnosť k dnešnej diskriminácii.
Radko Mačuha: Export Import (2009). Sochársky objekt (zdroj: Kunsthalle.)Výber autorov je široký - od klasikov, napr. Sikora, Jankovič, Stacho, Bartusz; cez strednú generáciu, napr. Ilona Németh, Piaček, Anton Čierny, Kalmus; až po mladších výtvarníkov, napr. skupina Kassaboys, Milan Vagač, Jaro Varga, Anabela Sládek a ďalší.
V koncepcii výstavy oprávnene a prirodzene našli svoje miesto aj politické karikatúry Martina Šútovca alias Shootyho. Diela a ich autorov nespája jedna výtvarná škola, generačná zomknutosť ani štýl či rovnaké datovanie ich diel. Spája ich naliehavé a hlasné posolstvo, ktoré apeluje na citlivosť na všetky prejavy totality, násilia či rasizmu.
Minulosť tvoríme dnes
Dedičstvo „slovakštátu“ podáva často v správne provokujúcej podobe (napr. videoinštalácia Hostia za Jozefa T. alebo kostolné Kľačadlo, ktoré stojí na pôdoryse vyhladzovacích táborov). Pre niektorých autorov je národná identita a história Slovenska trvalejším predmetom záujmu - vidíme to u Martina Piačeka, ktorého cyklus Najväčšie trapasy slovenskej histórie je unikátnym výtvarným sprievodcom našimi kolektívnymi traumami -, pre iných je témou dôležitou, ale nie dominantnou.
Niektoré diela sú celkom explicitné, iné viac kryptické. Všetky však majú veľmi podrobné popisky v podobe dôkladne pripravených komentárov.
Ľubo Stacho Dielo: Návrat stratených (1999). Inštalácia, fotografia na kameni (zdroj: kunsthalle)Cieľom tejto reflexie nie je podať vyčerpávajúci výpočet autorov či vystavených diel, ani ich hodnotiť z pohľadu umeleckej kritiky. Koniec koncov väčšina diel už bola prezentovaných na iných fórach. Výstavu v Kunsthalle možno vnímať v jej dôležitých sociologických a politických presahoch. Historická pamäť je dôležitá pri tvorbe identity, je to však proces.
Nie je raz navždy vždy daná, ale je otvorená ďalším interpretáciám. Je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte a ktorý tu a teraz vždy nanovo vytvárame. Zjednodušene môžeme povedať – dnes konštruujeme našu minulosť a tým hovoríme o našej prítomnosti. Výstava v Kunsthalle nám na to ponúka dobrý manuál výtvarného charakteru.
Autorka je sociologička
