Na Arabskom polostrove sa číta nanajvýš Korán

Nájdem v bežnej arabskej domácnosti knihy?

Čo je to bežná arabská domácnosť? V porovnaní s Európou je rozdiel vo vzdelaní v arabskom svete priepastný. Veľká časť obyvateľov žijúcich na tomto teritóriu, niekde až prevažná, je chudobná a nevzdelaná alebo vzdelaná iba minimálne. Hovorím o Jemene, Džibutsku, Sudáne, Mauritánii, ale i o púštnych častiach severnej Afriky, najmä Alžírska a Maroka. Tam aj negramotnosť ešte stále presahuje 25 percent obyvateľstva, ide najmä o ženy. Za poslednú dekádu sa Bahrajnu, Kuvajtu, Kataru, Jordánsku a Libanonu podarilo zdvihnúť latku gramotnosti cez 90 percent.

Čo čítajú Arabi na Blízkom východe? Respektíve čítajú Arabi?

V regióne Arabského polostrova kultúra čítania neexistuje. Až na výnimky, ktorými sú múdri ľudia a potom vzdelaní. Vzdelanosť sa však často spája so znalosťou Koránu a náboženskej literatúry. Ak je niekto vzdelaný, zďaleka to neznamená, že musí byť aj múdry. Jestvuje zato istá vrstva naprieč arabským svetom, ktorá číta – Sýria, Libanon, Irak, Palestína, Jordánsko (teda celá Levanta), Egypt, Sudán, sever Tuniska, Maroka a Alžírska. Napokon, bola to práve sýrsko-palestínska oblasť, kde sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia zrodila kultúrna obroda arabskej spoločnosti, tzv. nahda a preniesla sa do Egypta.

Začali vznikať časopisy, tlačili sa knihy, objavili sa známe literárne osobnosti vrátane žien a usporadúvali sa literárne večierky. Že práve tieto krajiny sú nositeľmi kultúry, potvrdzuje aj známe arabské porekadlo, že Iračania knihy píšu, Libanončania ich tlačia a Egypťania čítajú. Poďme k otázkam: Knihy nájdete iba vo vzdelanej arabskej rodine a tých je menšina. Štatisticky najviac sa číta Korán a memoruje sa. Medzi kultúrnou vrstvou obyvateľstva sú obľúbené memoáre, filozofické rozpravy, novely, príbehy, eseje, životopisy.

Kedysi bola arabská kultúra studnicou múdrostí, ktorá pomohla aj európskej kultúre prežiť najtemnejšie obdobie po úpadku Ríma a nástupe stredoveku vrátane písma, filozofie a literárneho stvárnenia skutočnosti. Aké miesto má literatúra v arabskom svete dnes?

Kultúry raz kulminujú, raz upadajú. Literatúra si svoje miesto v arabskej spoločnosti kliesni.

Arabská kultúra je o stretávaní sa. Kolektívnosť je jej zásadnejšia črta. Kniha je skôr individualistický prejav a logicky nie je jej masovým reprezentantom. Ľudia nečítajú. Pokiaľ nie ste súčasťou úzkej kultúrnej society, vidieť v ruke knihu je rarita. Jediná, ktorú vidíte, je Korán. Dokonca aj v mestskej doprave.

A jestvuje čosi ako súčasná arabská literatúra? Mali by sme spoznať nejakých autorov, ktorí nám prezradia čosi viac o duši arabského sveta?

Samozrejme, že áno. Na univerzitách sa poctivo učia o celom období islamu, ale i o predislamskej poézii. Moderná literatúra je súčasťou učebných osnov, kde ide o romány, poviedky, reflexívnu prózu, vynechať nemôžeme poéziu. Dôležité miesto zaujíma i arabská literatúra v diaspóre, príkladom je ikonický Libanončan Džibrán Chalíl Džibrán. Mňa zaujala Egypťanka Mona Eltahawy s jej knihou Šatky a hymeny, v ktorej siaha do duše blízkovýchodných žien a mužov a ich nastavenia myslí.

Kaviareň v centre Bagdadu. (zdroj: Alan Hyža)

Jestvuje nejaký spoločný literárny arabský jazyk?

Niekedy mi pripadá, akoby literatúra bola iba pre elity. Oslovuje istú vrstvu spoločnosti, ale stráni sa väčšiny. Celkom isto to súvisí s tým, že sa píše spisovným jazykom, pričom sa hovorí inak, navyše v každej krajine konkrétnym dialektom. Dialekt je jazyk ľudu. Ľudia okrem recitátorov Koránu a televíznych hlásateľov spisovný jazyk nepoužívajú. To znamená, že vedľa seba koexistujú dva jazyky.

Písanie dialektom sa len donedávna považovalo za nehodné a rúhanie a mnohí to tak stále vnímajú. Dôvodom bola a je predpojatosť, že jediný (v)hodný jazyk je jazyk zakladateľa islamu Mohameda. Preto je človeku z chudobných pomerov, ktorý aj vie čítať, zaťažko začítať sa do textu vo „vysokom“ jazyku, ktorý mu nie je vlastný. Nehovoriac o tom, že konzervovaním jazyka sa konzervuje aj myslenie. Arabská jar priniesla so sebou okrem iného dôležitý moment – enormné využívanie sociálnych sietí a komunikáciu v miestnom dialekte. Egypťania egyptským, Iračania irackým atď.

Literárna tradícia v európskom priestore má celú škálu žánrov a úrovní literárneho diskurzu – vysokú umeleckú literatúru, ale aj populárne knižky. Pozná arabský literárny svet populárnu literatúru, bestsellery? Jestvuje čosi ako arabská detektívka alebo romantická ženská literatúra?

Písomná forma jazyka je základom prístupu ku knihe. Ak budú knihy písané spisovne, nikdy sa nedostanú do širokých vrstiev. Keď začnú byť konkrétne arabské etniká hrdé na svoj vlastný dialekt – čo bolo a je zaznávané – a začnú ho v širšom meradle zavádzať do písomného použitia, vtedy sa zmení aj úroveň vzdelanosti. Potvrdením mojej tézy je aj fakt, že knihu 58 príbehov pod názvom Taxi jej autor Chálid al-Chamísí napísal v egyptskom dialekte.

Je to prvá kniha v arabskom svete napísaná v dialekte pre bežného čitateľa. Ďalšie prvenstvo má v tom, že sa stala bestsellerom a v Egypte, kde sa bežne pre 90 miliónov obyvateľov tlačí náklad 300 kusov, sa jej predalo 75 000! Takto konečne ľudia jazyku rozumeli. Detektívne zápletky sa v arabskej literatúre vyskytli, ale žáner ako taký nie je pre Arabov typický. Romantická ženská literatúra v tomto svete príde na rad až vtedy, keď sa ženy budú cítiť slobodné písať o svojich pocitoch.

Dnes sa arabské ženy ešte nachádzajú vo fáze, ktorá je tomu na míle vzdialená. Riešia sa ženské práva, násilie, obriezky. Ísť s vlastnou kožou na trh bolo zatiaľ schopných iba zopár silných žien ako Egypťanka Nawál Saadáwí, Maročanka Fatema Mernissi, Libanončanka Džumána Haddád, ktoré otvárajú cestu do najintímnejších zákutí ľudských duší vrátane žien. Zatiaľ niet dôvodu na písanie romantických románov. Na populárnosti naberajú blogeri; formou e-mailov napísala saudskoarabská autorka Radža Sáni knižku Dievčatá z Rijádu, kde rozoberá vzťahy mladých v rigidnom kráľovstve. Arabskú verziu saudskoarabské úrady ihneď zakázali, ale anglickú verziu dostať. Zakázaná arabská sa šírila po čiernom trhu a po celom Blízkom východe sa stala bestsellerom.

Arabský svet je veľmi viazaný na poéziu, ktorá je pre európskeho čitateľa trochu patetická a klišéovitá. Je práve toto typická vysoká literatúra?

Poézia sa skutočne vníma ako vysoký literárny žáner. Hoci i táto premisa v súčasnosti ustupuje do úzadia, stále sa cení beletria viac ako literatúra faktu. Veľmi veľa diel z pera arabských autorov stojí na pomedzí žánrov: ako esejistické formy, beletrizované reflexie.

Prijíma arabský svet euro-americkú literatúru? Prekladá sa do arabského jazyka súčasná literatúra?

Anglická a americká literatúra stáli na piedestáli prekladovej literatúry. Takmer žiadnu inú ani nebolo či nie je dostať. Postupne do „intelektuálnych“ kruhov preniká aj stredoeurópska, vrátane slovenskej a českej vďaka prekladom profesora Chálida Biltágího z Egypta.

S realitnými agentmi v židovskej časti As-Sawíry, Maroko. (zdroj: Alan Hyža)

Keď občas zablúdim do zahraničia, navštívim aj kníhkupectvá, hoci nerozumiem domácemu jazyku. Priznám sa, keď som bol v niektorých arabských krajinách, kníhkupectvá som príliš nevidel. Kde sú kníhkupectvá v Dubaji, ománskom Maskate či Káhire? Lebo v nákupných centrách nie sú.

Vedieť, kde sa predávajú knihy, nie je vec samozrejmá, už vieme, prečo. Zato aj v bohatých krajinách zálivu sú špecializované predajne s knihami alebo aspoň kúty s knihami. Literatúru na pozdvihnutie duše alebo pohľady na náboženstvo by ste hľadali márne.

Cenzúra na voľnomyšlienkarstvo a slobodný prejav ducha je tvrdo v kurze. Pokiaľ hovoríme o štandardnej literatúre, beletrii i literatúre faktu, v Káhire je dosť kníhkupectiev všetkých žánrov, kde sa knižný maniak uspokojí do sýtosti. Na príťažlivosti centra Bagdadu pridá aj starý predavač rozložený s knihami na zemi na bazári Saráj.

Ako vyzerá literárna výchova detí? Učí sa literatúra v školách? A čítajú deti knižky?

Tiež v závislosti od krajiny, peňaženky a rodiny. „Literárna“ výchova sa niekde začína memorovaním Koránu. Jeho memorovanie nahrádza iné vzdelanostné schopnosti. Deti sa učia básničky, často anglické, angličtina sa berie ako méta k vzdelávaniu. Navyše, od malička sa vštepuje náklonnosť k anglofónnemu svetu a iný pre deti a tínedžerov ani nejestvuje.

Bohaté krajiny zálivu sa poslednú dekádu venujú rozvoju detskej literatúry, dokonca aj ilustrovanej vlastnými arabskými silami. Príkladom je emirátske vydavateľstvo Kalimát, ktoré sa snaží cez tento typ literatúry vzdelávať. Dostať sa medzi širšie vrstvy aj mimo sveta krajín Zálivu je otázka peňazí a bezpochyby paralelnosť dvoch jazykových foriem v každej krajine robí svoje.

My vnímame často arabský svet cez prizmu našich predsudkov a mýtov. Ako pre zmenu vnímajú Arabi náš záujem o kultúru, hudbu, filmy, knihy, ktoré sú neraz odvážne, erotické, „rúhačské“, zábavné?

Naše svety sú do značnej miery nekompatibilné. Jednoduchým meradlom je ochota prispôsobiť sa v hostiteľskej krajine. Kým našinci to vo veľkej miere dokážu, väčšina Arabov akceptovať inakosť kultúry vnútorne nevie, nedokáže, dokonca niekedy ostentatívne odmieta a nechce. Pomerne málo Arabov po pár mesiacoch strávených v Bratislave sa vie premiestňovať mestskou dopravou, má záujem učiť sa slovenčinu, vstávať pred siedmou, bez každotýždenných výjazdov do Rakúska nakupovať iba na Slovensku a poznať osobnosti slovenského spoločenského života.

Toto sú atribúty, na ktorých spoznávate mieru tolerancie a schopnosti integrácie. Iné nastavenia našich mentalít nás orientujú rôznymi smermi a prejavujú sa aj v kultúre. Okrem moderných anglofónnych piesní iné národné produkcie a klasická hudba arabskému poslucháčovi absolútne nič nehovoria. Iné stupnice – iné mentálne nastavenia. Iste, jestvujú výnimky. Okrem úzkej vrstvy, ktorá koreluje s európskym hodnotovým systémom, vo väčšine sa však naše názory v celej tejto oblasti nestretávajú.

Arábia chutí: stvorili ste s fotografom Alanom Hyžom knihu, ktorá je svojím spôsobom lákadlom na arabskú voňavo-exotickú kuchyňu pre nás plnú zvláštnych korenín a surovín. Ale v duchu hesla láska ide cez žalúdok – aj lákadlom na celý ten orientálny svet. V čom teda Arábia chutí najviac?

Chutí najviac v tom, že je oproti našej iná. Záujem spoznať inakosť sa nutne prejavuje v jedle. Najpríťažlivejšia a najchutnejšia je kuchyňa Úrodného polmesiaca – najmä Libanonu, Sýrie a Palestíny. Využíva veľa byliniek, ovocia a zeleniny, jedlá vedia byť aj ľahké. Kričí z nej rafinovanosť. Tá sa prejavuje: 1. v príprave jedla vo viacerých fázach a už len prvá je skvelá, napríklad vysmážaný fašírkový kebábik. Ten sa ešte balí do opraženého baklažánového plátu a v ňom sa zapeká v sóse z čerstvých rajčín s bylinkami. 2. konzervuje sa, nakladá, zavára, páli a extrahuje všetko možné. Miestni tak pripravujú makdús (nakladaný prekysnutý minibaklažán plnený cesnakom, orechmi a čili), naložené oregano, zavárané mandle v škrupine ako kyslo-slaný snack, guľky z labne (odstredený tvaroh) vyváľané v bylinkách naložené v olivovom oleji, nezrelú opálenú pšenicu fríke, ďalej bulgur, pražené sušené mäso v tuku, marhuľové želé, kandizované pomarančové lupene, džem i destilát z ružových kvetov, dokonca i s príchuťou kadidla, či hroznovú melasu.

Ako vznikala kniha, ktorá si vyžadovala nepochybne aj veľa cestovania, pohľad do zákulisia arabskej rodiny a dobrú znalosť prostredia?

Kniha vznikla na základe sedemnástich ciest po arabských krajinách spolu s fotografom Alanom Hyžom a mojej dlhoročnej profesionálnej znalosti prostredia. To, čo ponúkam čitateľovi, je hlboká sonda do arabskej spoločnosti, kde okrem kulinárskych detailov uvidí túto spoločnosť komplexne – v politicko-spoločenskom kontexte, ovplyvňovanú ideológiami náboženstiev a vládnucich systémov, s tradíciami a príbehmi každodenného života so strasťami a radosťami.