Čínska literatúra je európskemu čitateľovi vzdialená, mnohí ju považujú za cudziu, a teda málo atraktívnu. Ako sa vám podarilo prelomiť tento stereotyp a uspieť aj na západnom trhu?
„Všetky moje diela, ktoré vyšli v európskych krajinách, sú pre západného čitateľa ľahko zrozumiteľné. Štýlom sa nelíšia od miestnej literatúry. Rovnako knihy Bratia či Siedmy deň, ktoré sú k dispozícii aj v slovenskom preklade. Odohrávajú sa síce v ďalekej Číne, ale Slovák väčšinu súvislostí pochopí bez zbytočného vysvetľovania.”
Považujete túto „exotickosť“ za výhodu alebo nevýhodu?
„Čína je niekde úplne inde ako Európa. Naša spoločnosť funguje diametrálne odlišne, máme iné zvyky, inú kultúru. To, samozrejme, môže čitateľ považovať za zaujímavé. Naučí sa niečo o Číne, ako vyzerá, aká je, bude knihy vnímať v rámci širšieho kontextu. Či je to výhoda, alebo nevýhoda, závisí od konkrétneho človeka. Nikto by však nemal mať problém s porozumením príbehu.”
Ide teda o samotný príbeh, ktorý, nazvime to, búra kultúrne hranice?
„Príbeh je určite dôležitý. Ale nemôžeme sa tváriť, že kultúrne rozdiely neexistujú, že ich vieme zmazať. Medzi Slovenskom a Čínou sú obrovské. Hoci obe krajiny zažili komunizmus, ten má u nás a u vás rozdielnu formu. Ani historicky nemáme takmer nič spoločné, sme si cudzí. Príbeh môže len uviesť do tohto prostredia, ktoré je pre Slováka úplne nové. Nedá sa však od neho oddeliť.”
Ako to funguje z opačnej strany? Vnímajú Číňania európske literárne trendy? Aký úspech má Harry Potter alebo trebárs škandinávske krimi?
