Keby ste mali za úlohu zredukovať slovenské politické osobnosti po roku 1989 na tri mená, zrejme by sa väčšina zhodla na viacnásobných premiéroch – Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico.
Keďže sme Magazín o knihách, zdôraznime fakt, že každý z nich bol dôvodom významnej knihy a každá z tých kníh sa stala vo svojom čase bestsellerom. Ak ľudia ešte stále chcú čítať takéto knihy, ešte stále nie je všetko s našou politikou stratené, ako by sa mohlo zdať z prieskumov a „blbej nálady“ v spoločnosti.
Všetky tieto bestsellery napísali novinári. Knihu Mečiar a mečiarizmus od Mariána Leška (VMV 1996) neskôr nasledovala Gorila od Toma Nicholsona (Dixit 2012) a momentálne vzrušuje čitateľov politických investigatívnych trilerov kniha Mareka Vagoviča Vlastnou hlavou (Premedia 2016). Každá z nich vyhmatla tep doby a ponúkla čitateľom nelichotivý obraz slovenskej spoločnosti, najmä zákulisie jej politickej scény.
Veriť vlastným lžiam
Marián Leško je vzdelaním filozof a podstatou analytik – a dennikárske písanie komentárov či analýz sa prejavilo aj na kompozícii knihy a štruktúre kapitol. Zrejme všetci si zapamätali dávny Kňažkov postreh o Mečiarovi, že lož je pre neho pracovnou metódou.
Nie div, že táto dominantná črta, presahujúca až do psychologického nastavenia trojnásobného premiéra, sa stala leitmotívom Leškovho textu. Autor precíznym konfrontovaním Mečiarových slov a činov či slov a ich popieraní excelentne vystihol dominantnú črtu Mečiarových politických metód a vďaka brilantnému využívaniu verejných zdrojov sa nielen vyhol potenciálnym žalobám, ale ponúkol svojim čitateľom možnosť overiť všetky jeho tvrdenia, čím dosiahol nadštandardnú presvedčivosť textu.
V roku 1996 bol Vladimír Mečiar na vrchole svojej politickej kariéry – a na tom, že postupne z neho schádzal nadol, či bol z neho zídený, mala veľký podiel aj kniha Mariána Leška. Prinajmenej tým, že po tejto knižke už nikto nemohol povedať, že nevie, kto je Vladimír Mečiar a čoho je schopný.
Iste, Leško ešte nešiel v tom čase až tak ďaleko, aby detailne odhalil podstatu vznikajúceho ponovembrového systému, ukázal však, kto je jeho najvýznamnejším reprezentantom, ako sa do tejto pozície dostal a ako ovplyvnil politický systém krajiny.
Keď tušené šokuje – Gorila
Keď sa pred Vianocami v roku 2011 objavil na internete spis Gorila, bol pre väčšinu verejnosti šokom (s výnimkou niekoľkých novinárov, ktorí o tomto spise vedeli). Niežeby príčetní pozorovatelia slovenskej politickej scény netušili, ako vyzerá prepojenie oligarchov a politikov, napokon, niekoľko veľmi presných textov o tejto téme napísal bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek, avšak tento materiál potvrdil najhoršie podozrenia veľkej časti verejnosti.
Kniha Toma Nicholsona v porovnaní so spisom veľa noviniek nepriniesla. Bola však sumárom zlyhaní Dzurindových vlád a obrazom pokračovania systému, ktorý zomlel aj Dzurindu a jeho tím.
Zrejme až na prelome rokov 2011 a 2012, po zverejnení tohto spisu a jeho dosahoch na politickú scénu, pochopil predseda SDKÚ, že (spoločne so Sulíkovou SaS) popraviť Ivetu Radičovú nebol až taký dobrý nápad, ako sa mu mohlo zdať pri spojení hlasovania o dôvere k vláde s hlasovaním o eurovale (na Ivetinu esemesku zo Spojených štátov, že toto spojenie ukuchtili Miki s Ivanom, nikdy nezabudnem). Ľudia inštinktívne už v tom čase pochopili, že táto kauza je predovšetkým kauzou Mikuláša Dzurindu – a spočítali mu to vo voľbách.
