Traja hudobníci sa na pódiu takmer ani nepohli. Pohyb za nich vykonávali pomaly sa vznášajúce lampióny, malé svetlá na nočnej oblohe. Ich jemné kĺzanie vo vzduchu dobre dokresľovalo intímnu hudbu, ktorá znela na trenčianskom letisku.
Bol rok 2010 a tisícky ľudí sa prišli pozrieť na mladú britskú kapelu The XX, za ktorú bol festival Pohoda ochotný zaplatiť dovtedy najvyšší honorár. V zahraničí boli totiž mimoriadne vychytení.
Posledných päť rokov sme však o nich počuli len sporadicky, kariéra The XX sa pozastavila. Hudobný svet bol preto mimoriadne zvedavý, aký bude ich návrat na scénu. Hudobníci sa zjavne zúfalo chceli trochu posunúť vpred od svojho ikonického štýlu hudby. Trvalo im to dlho.
Novú nahrávku I See You, ktorá vyšla v piatok, môžeme označiť za úspech. The XX sa podarilo prekonať vlastný tieň a zároveň si zachovať svoju hudobnú identitu.
Pri zaspávaní
Producent Jamie Smith, basgitarista Oliver Sim a gitaristka Romy Madley sa spoznali na londýnskej Elliot School, na rovnakom mieste, kde študovali aj členovia iných inovatívnych elektronických projektov ako Burial alebo Hot Chip.
Za debutový album s názvom XX získali prestížnu Mercury Prize a ich piesne sa začali čoraz častejšie objavovať ako podkres pre seriály, dokonca pre futbalové zápasy a zimnú olympiádu.
Tvorba The XX dokázala, že úspešná elektronická hudba nemusí dunieť, nemusí byť hlučná, práve naopak, dokáže zaujať poslucháčov tým, že ich ukolísava do zamyslenia. Ich piesne nájdeme na službe spotify v mnohých playlistoch, ktoré majú pomôcť zaspať.
Obal nového albumu kapely The XX. (zdroj: Young Turks)Parodovali seba
Netreba to brať ako urážku. The XX si v roku 2009 vytvorili vlastný štýl z veľmi jemných melódií, minimalistickej, spomalenej rytmiky a clivých hlasov spevákov. Poslucháčom predstavili chladnú, ale veľmi intímnu hudbu. Temnú romantiku pre osamelých introvertov, v ktorej spievali o ľudskej blízkosti v digitálnej dobe.
Boli to piesne tak rozpoznateľné, že sa ich hudobníci nevedeli vzdať. Na druhom albume Coexist preto viac-menej zopakovali to, čo sme počuli predtým.
„Zhodili sme na seba priveľa tlaku. Pýtali sme sa samých seba, čo majú ľudia na našej hudbe radi? Čo je pre náš zvuk jedinečné?“ hovoril Oliver Sim v profile magazínu Pitchfork. „Keď sme sa v týchto úvahách príliš stratili, začali sme tvoriť hudbu, ktorá bola tak trochu našou paródiou.“
Svieža zmena
Päť rokov prestávky kapele prospelo.
