Dobro je kvalifikátor, pod ktorým si len málokto z nás hneď predstaví niečo celkom konkrétne. Laco Kerata však takýmto menom nazýva podomácky hlavnú postavu svojej hry Dobro.
Celým menom Dobroslav je dabingový herec z tretej línie, nenápadný, submisívny človek. Práve expozícia s reflexiou „malých“ hercov v dabingových úlohách je možno erbovým kľúčom tohto autora. Jeho novela Zlý herec z roku 2009 totiž zarezonovala práve svojím sugestívnym obrazom umeleckej scény hereckého sveta.
Nanič figúrka demokracie
Náš Dobro(slav) sa na počiatku hry rodí ako Venuša z morskej peny, za sprievodu sofistikovane mudrujúcich labutí. Postupne, logicky a nezmeniteľne sa však stáva obeťou sveta, ktorý ho obklopuje. Rodina, ženy aj muži okolo neho ho najprv vnímajú ako figúrku, ktorá je nanič, človeka, ktorý svojím apelom na prirodzené ľudské hodnoty pôsobí jednoznačne neprakticky, prekáža ostatným, ba čo viac, ukazuje nám, že my sami sme nedostatoční v každom ohľade nášho každodenného života. Je to tak až do chvíle, kým sa činu chopia tí, čo tento potenciál dokážu zužitkovať, lepšie povedané zneužiť.
Pozadím k tomuto úžitku sa totiž javí inštitúcia Európskej únie, čo je síce efektné, ale nie nutne vyčerpávajúce. Vôľa zneužiť akýkoľvek prirodzený postoj prirodzeného charakteru k pragmatickým cieľom je základom akejkoľvek inštitúcie, počítajúc do toho aj demokratický štát.
(zdroj: FOTO - DALIBOR KRUPKA)Moc všeschopných
Téma hry môže pritom znieť celkom banálne: Dobroslav sa stáva tvárou Slovenska v čase jeho predsedníctva v Európskej únii ako reprezentant takzvaného dobra. Lenže táto jednoduchá línia prináša v príbehu celý rad významových dôsledkov a dokonca je až prekvapujúce, že sa všetko podstatné zmestilo do trojhodinového a dynamicky stupňovaného nezbedného kúska.
Postavy sú výrečné predovšetkým svojou somaticko-psychologickou typológiou: submisívny Dobroslav Jakuba Rybárika, brutálne primitívny Karči Marcela Ochráneka, pragmaticky zmyselná Gizela Daniely Kuffelovej, jednoduchá matka Gabriely Dolnej a premieňajúce sa ďalšie postavy (výborný Marián Viskup, Juraj Ďuriš a predovšetkým Brabora Andrešičová).
V drsnej vrcholnej dramatickej scéne – nielen v nej osvedčuje svoju kompetenciu režisér Svetozár Sprušanský –, napokon Dobroslav vystúpi pred európskymi inštitúciami a vytryskne z neho to najhoršie, čo v nás bez ohľadu na národnosť spí. Napriek tomu, že následne prevezme moc nad Slovenskom v sprievode spevu parodovanej slovenskej hymny, je dôležité vidieť slovenskosť tejto hry ako synekdochu, ako časť pre celok, pars pro toto pre každé zneužívanie moci primitívmi, pragmatikmi a podvodníkmi, ktorí sa od vekov snažia vládnuť mlčiacej väčšine a sú schopní všetkého, sú takpovediac všeschopní.
(zdroj: FOTO - DALIBOR KRUPKA)Prchajúci mandát
Keby sme hru Dobro, načasovanú na záver predsedníctva Slovenska v Európskej únii, vnímali len ako časovo limitovanú feériu, jej intelektuálny, emocionálny a etický potenciál by vyprchal rýchlejšie, než sa skončí mandát ďalšej krajiny. Našťastie, je to inak.
Divácke reakcie na otvorenej scéne dosvedčujú, že parodické nastavenie je schopné odkryť princípy fungovania moci. Keďže nám Keratova hra tento smer ukázala, môže ju nitrianske Divadlo Andreja Bagara pokojne vyvážať kamkoľvek za geografické či jazykové hranice.
Autor je literárny historik a slovakista
Autor: Miroslav Zelinský
