V literatúre pre mladých dospelých tvorí dystopia celú významnú žánrovú podkategóriu, za všetky reprezentovanú napríklad románmi Darca (1993) od Lois Lowryovej alebo Silo (2013) od Hugha Howeyho či sériami Hry o život (2008 - 2010) od Suzanne Collinsovej alebo Divergencia (2011 - 2013) od Veronicy Rothovej.
Hoci niektorí považujú za prvé literárne diela s dystopickými prvkami už niektoré Aristofanove hry (445 - 380 pred n .l.) či Gulliverove cesty (1726) Jonathana Swifta, je zrejmé, že dystopia ako samostatný literárny žáner sa objavuje najmä v prvej polovici 20. storočia.
V reakcii na vtedajší bezútešný stav spoločnosti sa tak objavujú mnohé diela dnes už patriace ku klasike nielen v rámci dystopie, ale aj literatúry vôbec. Za všetky stoja za zmienku Zamjatinov román My (1920), Koniec civilizácie (1932) Aldousa Huxleyho, George Orwell a jeho 1984 (1949) či 451 stupňov Fahrenheita (1953) Raya Bradburyho.
Pre dystopické príbehy je charakteristické zasadenie do bližšej či vzdialenejšej budúcnosti, často do akéhosi postapokalyptického sveta, keď sa spoločenské zriadenie zvrhlo neželaným smerom.
Typickým je bližšie neurčený totalitný režim, manipulujúci ľuďmi prostredníctvom propagandy a cenzúry, potláčanie individuality a uprednostňovanie spoločného (dobra/majetku/hodnôt) pred súkromným. V tomto bezútešnom svete plnom zdanlivo spokojných a zmierených ľudí pod povrchom drieme lepšie či horšie skrývaná nespokojnosť, nedôvera až paranoja.
Mrazivý severský závan
Severská literatúra, u mnohých známa najmä ako zdroj kriminálnych románov, neskrýva svoje tendencie utiekať sa k ťažkým témam a až ťaživej atmosfére. Nie je preto prekvapením, že práve v nej možno nájsť aj dôstojných zástupcov dystopickej literatúry, nie práve radostnej.
