Na Slovensku je približne sedemdesiat vydavateľstiev. Kde sa vo vás vzala taká drzosť, že ste sa v takej konkurencii chceli presadiť? Kde vznikla myšlienka, že reportážne knižky sú to pravé?
Koudela: „Možno práve to, že sme o knižnom trhu nevedeli veľa, nám dávalo tú odvahu, lebo sme nevideli toľko prekážok, ktoré si dnes uvedomujeme.“
Keby ste to vedeli, nešli by ste do toho?
K: „Nevideli sme všetky prekážky, tak sa nám zdalo, že presadiť svoju predstavu bude jednoduchšie. V porovnaní s minulosťou sa však radikálne zmenili podmienky vydávania kníh, všetky technológie a výroba a vydávanie kníh sú oveľa dostupnejšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Máme počítače, môžeme spolupracovať s externými spolupracovníkmi, korektormi. Na vydávanie kníh nepotrebujeme vybudovať firmu s desiatimi zamestnancami, ale dá sa to robiť v podstate vo dvojici.“
Kníh vychádzajú tisícky, ročný obrat knižného trhu je asi sto miliónov eur. Ako ste objavili dieru na trhu?
Ostrowski: „Odpoveď má viac úrovní – reportážne knihy sú žáner, ktorý sa nám dvom páči. Obidvaja čítame po poľsky a dostali sme sa k reportážnym knihám, ktoré sú v Poľsku veľmi populárne a veľa sa o nich diskutuje. Na spoločných pracovných cestách a stretnutiach sme o tom žánri a autoroch veľa rozprávali, diskutovali sme aj s viacerými známymi.“
To bol signál, že o reportážne knihy bude väčší záujem?
K: „Skôr u nás prevážilo, aké kvalitné texty a v akých vysokých nákladoch vychádzajú v Poľsku. Keď som si v slovenskom kníhkupectve žiadal reportážnu literatúru, kníhkupci nevedeli, o čo ide, a ukazovali mi cestopisy a knihy o Tatrách.“
O: „Vtedy sme si povedali, že keď reportáže vo veľkom čítajú v Poľsku a inde, prečo sa im nevenovať u nás? Táto literatúra prináša veľkú poznávaciu hodnotu, je dôležitá pre spoločnosť, lebo jej témy sú nesmierne zaujímavé.“
Pri pohľade na mediálny trh vidno, že seriózne časopisy nemajú vysoký náklad, je po nich oveľa nižší dopyt ako po bulváre. A vy prichádzate s produktom, ktorý si vyžaduje náročnejšieho čitateľa. Mali ste predstavu, koľko ľudí môžete osloviť?
K: „Predovšetkým reportážna literatúra je vlastne pop, mainstream. Je písaná takým spôsobom, že ju môže čítať ktokoľvek, aj ten, kto o tej téme predtým nič nevedel. Tohto sme sa neobávali, knihy sú napísané tak pútavo ako detektívky, len je to non fiction. Vedeli sme, že zaujmú istú skupinu ľudí. Druhá vec je, že sme začínali na veľmi nízkych nákladoch. Viac ako rok sme sa stretávali s ľuďmi z knižného trhu, diskutovali sme s nimi a získavali informácie. Náš biznis bol založený na tom, že náklad prvých kníh bol šesťsto kusov. Ale vo veľmi krátkom čase sme museli urobiť dotlač a ukázalo sa, že keď si ľudia prečítali prvú knihu, chceli čítať aj ďalšie.“
Ako reagovali na vašu ponuku kníhkupci? Asi nebolo jednoduché dostať sa na trh s takýmto žánrom.
O: „Dopyt sa objavil najprv na sociálnych sieťach, kde sme veľmi aktívni.“
Samo Marec a Jozef Kuric robia pre vás veľa na facebooku.
O: „Ľudia sa o našich knihách postupne dozvedali, kníhkupci predávajú to, čo chcú čitatelia. Ak aj o nás najprv nevedeli, keď si zákazníci žiadali knihy od vydavateľstva Absynt, zareagovali na to.“
K: „Kníhkupci majú obmedzený priestor, preto chcú mať najmä knihy, ktoré budú rotovať. Keď sme prišli s prvými knihami, pozerali sa na ne trochu cez prsty, že chalani nevedia, čo ich čaká.“
Malý formát, paperback, viem si to predstaviť.
K: „Ale keď sa knihy dostanú do rebríčkov predajnosti, zaregistrujú to všetci kníhkupci a chcú ich mať tiež. Tiež pomohlo, že sme si dôsledne splnili domácu úlohu a obišli sme osobne všetkých dôležitých kníhkupcov a predstavili náš projekt, prvú knihu, aby vedeli povedať záujemcom, že toto je vznikajúce vydavateľstvo a jeho knihy a bude ich viac.“
O: „Prvý rok sme diskutovali s mnohými ľuďmi a chceli sme sa dozvedieť čo najviac informácií. To, že sa o nás čitatelia dozvedeli, je výsledkom množstva práce – chodili sme osobne za kníhkupcami, vozili knihy do predajní, kým sme nemali distribútora.“
Doteraz ste vydali približne dvadsať kníh a tá posledná reportážna vyzerá veľmi podobne ako prvá. Je fascinujúce, ako ste utrafili model knihy. To bola vaša predstava, ako má kniha vyzerať, alebo s tým prišla dizajnérka Pavlína Morháčová?
K: „Veľa ľudí robí chybu v tom, že svoju predstavu vnucuje umelcovi. My sme Pavlíne povedali svoje kritériá, že by to mala byť kniha do vrecka, že by to mal byť paperback, ale pri realizácii mala absolútnu slobodu. Akceptovali sme jej návrh formátu, typ písma, papier...“
Zle sa pri nej je, musí sa veľmi otvoriť a to je záťaž na väzbu...
O: „Nedá sa vyhovieť všetkým. Tento formát má veľa fanúšikov, ale niektorí čitatelia by chceli pevnú väzbu. Očakávali sme, že si ich čitatelia budú brať na cesty.“
Inšpirovali ste sa nejakými vzormi zo zahraničia?
K: „Chceli sme, aby to bola séria, v ktorej sa budú opakovať grafické prvky, aby niekto, kto nás objaví pri desiatej knihe, mal záujem aj o predchádzajúcich deväť.“
O: „Celý dizajn vymyslela Pavlína. Aj od vydavateľov zo zahraničia dostávame správy, že vydávame knihy tak, ako to nikto nerobí.“
Navyše tá séria vyzerá dobre aj v knižnici.
K: „Išli sme do rizika aj s názvom Absynt, ktorý mal trochu provokovať.“
Prečo ypsilon?
K: „Je to súčasť dizajnu, lebo ypsilon nám robí logo. Muselo byť zvislé, aby sa nám zmestilo aj na chrbát knihy.“
Ako si vyberáte knihy, ktoré vydávate?
O: „Snažíme sa hľadať tému, ktorá je dôležitá, aktuálna a atraktívna pre slovenského čitateľa. Takisto sledujeme viacero autorov a zisťujeme, ktorý podľa nás najlepšie spracuje danú problematiku. Kníh o vojne na Balkáne je veľmi veľa, ale nám sa zdalo, že práve Tochman (Akoby si kameň jedla) je to najlepšie na začiatok. Lebo nehovoríme o vojakoch, ale o ženách, ktoré stratili mužov.“
K: „Výberu kníh venujeme veľa času, lebo by sme chceli byť pre našich čitateľov aj ukazovateľom, že tieto knihy sa oplatí čítať, lebo podobných kníh vychádza v zahraničí veľa. Robíme pre nich prvé sito a to, čo vyjde u nás, je záruka dobrého čítania.“
Keby som čítal tie knihy za sebou, jednu za druhou, tak ma prepadne depka pre to množstvo nepríjemných udalostí a zážitkov v nich. Vnímam to ako isté riziko. Vy nie?
O: „Určite je to riziko. Ľudia neradi čítajú nepríjemné témy, aj keď sú subjektívne a dobre spracované. Chceme tieto témy prinášať, lebo ľudia by o nich mali vedieť, a chcú o nich vedieť. Nevydávame však tridsať kníh za rok, skôr sa prikláňame v priemere k jednej mesačne.“
Zažil som to aj pri knihe o Breivikovi. Tú knihu som čítal s istou nechuťou, ale nevedel som prestať.
O: „Napríklad Kapuscinského knihy sa čítajú veľmi príjemne, nie všetky naše knihy sú depresívne, majú veľkú poznávaciu hodnotu.“
K: „Nie je to aj účel literárnej reportáže, aby sme sa dozvedali fakty, avšak podané so silnými emóciami? V tom je vlastne umenie, spracovať fakty, ale napísať ich takým spôsobom, aby to bol aj umelecký zážitok, nielen novinársky text.“
