Ajit Varki, Danny Brower: Popretie - Sebaklam, mylné presvedčenia a pôvod ľudskej mysle (prel. Ľubica Brix, Equilibria, 2016) (zdroj: Equilibria)Jedna z najzložitejších vecí, ktorá je temnejšia než hlbiny vesmíru, je záhada, prečo a načo vlastne myslíme.
Viacerí evoluční biológovia hovoria o nepochybnej výhode, akou je inteligencia človeka, čo vidieť aj na invazívnom rozšírení nášho druhu prakticky na celú zemeguľu. Ajit Varki a Danny Brower sa však zamysleli nad inou otázkou: keď je myslenie, sebareflexia (a s ňou spojené vedomie vlastnej smrteľnosti) vlastné dlhovekému potomkovi ľudoopov, prečo sa nevyvinulo do tej najvyššej formy aj u iných dlho žijúcich tvorov, akými sú hoci slony či delfíny?
A keď už tak pekne myslíme my, prečo naši najbližší príbuzní medzi ľudoopmi nepoznajú a nevedia formulovať Archimedov zákon, Mendelejevovu tabuľku chemických prvkov, Shakespearove divadelné hry či parlamentnú demokraciu? Alebo je toto poznanie pre nás len čímsi, čím je pre páva jeho dlhý chvost?
Náhoda na začiatku
Ako si to už vyžaduje vedecká mytológia, aj na začiatku príbehu o sebaklame ľudskej mysle ako evolučnej výhode stála náhoda. Autori tejto knihy sa stretli náhodne a hovorili spolu len dve hodiny.
Danny Brower pracoval ako vedúci Katedry molekulárnej a bunkovej biológie na Arizonskej univerzite, kým Ajit Varki, pôvodom z Indie, sa venuje biomedicíne na Kalifornskej univerzite v San Diegu.
V roku 2005 prednášal Varki na Arizonskej univerzite a počas obeda sa mu prihovoril práve Brower so svojím problémom: kladieme si nesprávnu otázku – nemáme sa pýtať len na to, čo z nás urobilo ľudí, ale mali by sme sa pýtať, prečo sa „zložité duševné schopnosti objavili iba u ľudí napriek tomu, že mnohé inteligentné druhy sa vyvíjali a existovali milióny rokov“.
Príbeh stretnutia dvoch univerzitných pracovníkov by zostal len spomienkou, keby Brower nepodľahol v roku 2007 ochoreniu. Zanechal pracovnú verziu svojich myšlienok, ktorú Browerova manželka odovzdala Varkimu, aby ju dopracoval do podoby knihy o evolúcii ľudskej mysle.
Respektíve, aby hľadal odpoveď na otázku, prečo ešte žijeme a prečo práve popieranie našich vlastných vedomostí a skúseností vedie k nášmu optimizmu a viere v zmysel života. Veď, „čím iným je optimizmus, ak nie jednou z foriem popierania reality?“ – pýta sa Varki v predslove knihy.
Teória mysle
Dvojica Brower a Varki nie sú práve šíriteľmi radostného evanjelia veľkosti ľudského druhu. Sme vlastne čosi ako „druh syntetického hologramu pozostávajúceho zo subatomárnych častíc, ktoré vznikli pri veľkom tresku“. Nie je to veru celkom presný popis, ale keď sa tieto subatomárne častice dajú dokopy v podobe mozgu v živom tele, tak to funguje ako človek.
A sebapozorovanie nás vedie k tomu, že sme tu len pár zanedbateľných chvíľ, navyše vo vesmíre tak ohromne veľkom, že každý z nás je bezvýznamným zhlukom v nekonečnej vesmírnej realite. Prečo nie sme vydesení a deprimovaní týmito poznaniami? „Sme skutočne veľmi dobrí v presviedčaní seba samých (a druhých) o veciach, ktoré nemusia byť pravdivé.“ Práve popieranie reality je evolučným nástrojom, ktorý nám umožňuje žiť a nezblázniť sa z vedomia našej maličkosti a smrteľnosti.
Prekročenie bariéry poznania a vedenia, ktoré sa u ľudí odohralo pravdepodobne v horizonte asi jedného milióna až stotisíc rokov, sa však neodohralo u žiadnych iných tvorov, ktoré majú rovnako kapacitne veľmi vyvinutý mozog, žijú v skupinách a žijú dlho.
Varkiho a Browerov problém nie je ani tak pomenovanie našej schopnosti vidieť svet tak, ako ho vidieť chceme, ako skôr diviť sa nad tým, že iné inteligentné tvory túto hranicu neprekročili.
Pritom popretie reality pri sebapoznaní je evolučne nesmierne účinné, veď z nepočetnej skupiny afrických primátov sa postupne vyvinul jeden z najefektívnejšie fungujúcich druhov, ktorý sa rozšíril po celej planéte využívajúc svoju mozgovú kapacitu na také podivné účely, akými sú poker, tepelné spracovanie jedla, sofistikovaná výroba liekov, systém GPS či používanie kondómov. Prečo to iné zvieratá nerobia, keď rozdiel v DNA medzi našimi najbližšími príbuznými je temer zanedbateľný?
Popieranie smrti
Kniha sa nazýva Popretie a ak ide práve o toto slovo, tak podľa autorov tým najdôležitejším popieraním je popretie našej vlastnej smrteľnosti.
Autori hľadajú v knihe odpoveď práve na otázku, akú evolučnú výhodu nám dáva poznanie našej smrti a zároveň jej vedomé popieranie. To popieranie, ktoré sa prejavuje aj v tvorbe neuveriteľných náboženských príbehov, v ktorých na rôzne spôsoby hľadáme presvedčenie o tom, že sme nesmrteľní a po poslednom vydýchnutí nás čaká nirvána, raj, prevtelenie, hoci fakty – a poznáme ich – sú zjavne v rozpore s týmto presvedčením.
Často sa však správame tak, akoby smrť neexistovala a akoby sme ani nevedeli, že si ju sami privolávame – stravou, pitím, lenivosťou či spoločným znečisťovaním prostredia. Občas ako jedinci i ako ľudstvo hráme ruskú ruletu a myslíme si pritom, že je to celkom fajn zábava.
Popretie reality smrti je psychologickým skokom, ktorý sa nepodaril žiadnemu inému tvorovi. Spolu s týmto popretím reality došlo k výraznému rozvoju sebareflexie, sebapoznania i vnímania myslenia druhých. Je naša schopnosť ignorovať realitu pudom sebazáchovy? Na druhej strane, pýtajú sa autori, nie je depresia stavom poznania reality, uvedomenia si, že naše individuálne bytia tu na tejto planétke uprostred ničotnej galaxie jedného malého slnka je, ehm, zbytočným okamihom v trvaní vesmíru?
Provokatívna myšlienka
Tak, ako sa ťažko chápu nové myšlienky, aj v tomto prípade budete s autormi neraz polemizovať či premýšľať nad tým, čo vlastne chceli povedať. Teória popretia sa občas pohybuje na hrane vyslovovania hypotéz až špekulácií. Prepájanie psychológie, neurológie, evolučnej teórie, medicíny vytvára textovú koláž, ktorá je ukážkou prvého formulovania problému. Ale aj strachu z uvedomenia si tohto poznania. Je to ako otvorenie dverí do krajiny, ktorú ste za dverami nečakali.
Inak povedané, niektoré myšlienky pôsobia podnetne, zaujímavo, provokatívne, ale zároveň sa ich zdráhame prijať. Nie preto, že by nejestvoval dostatok dôkazov, skôr preto, že dôkazy, o ktoré sa autori opierajú, občas aj nechceme vidieť. Predsa len po tom, čo sme sa zmierili s vedomím, že máme s ľudoopmi spoločných predkov, nám vlastne autori povedali, že naše popieranie smrteľnosti, sebaklam, v ktorom žijeme, a optimizmus, ktorým sa smrti bránime, je vlastne čosi ako evolučná anomália.
Kniha Popretie vyšla vo vydavateľstve Equilibria. Isto poznáte príbeh z Malého princa Saint Exupéryho o tureckom hvezdárovi, ktorý svoj objav novej planéty predstavil najprv v tradičnom tureckom odeve a nikto mu neveril. Až keď neskôr predstavil ten istý objav v „európskom“ odeve, vzali ho všetci vážne. Equilibria je vydavateľstvo, ktoré doposiaľ takýto typ literatúry nevydávalo, takže treba veriť, že Popretie Ajita Varkiho a Dannyho Browera nebudeme vnímať ako akúsi zablúdenú ovečku „v tureckom odeve“, na ktorú sa budeme pozerať zvrchu.
A že za touto knihou konečne niekto začne cielene vydávať populárno-vedeckú literatúru, ktorej cieľom je podnecovať ľudí k mysleniu. Aj keď autori nemusia mať vo všetkom pravdu, prinajmenej čitateľa znepokoja inými otázkami, než sme zvyknutí počúvať.
