Ilustrovala české vydanie Harryho Pottera aj poéziu Jana Skácela. Je autorkou mnohých rozprávkových postavičiek aj večerníčkového seriálu. Teraz aj vďaka nej konečne vieme, kam sa strácajú ponožky.
S básnikom a spisovateľom Pavlom Šrutom sa vám podarilo vyriešiť záhadu storočia - miznúce ponožky. Ako sa zrodil námet Lichožrútov, kto ich vymyslel?
S Pavlom Šrutom spolupracujem roky. Pri ňom ani nemám pocit, že pracujem, je to, ako keby sme sa zabávali. Máme spoločný humor. Poznáme sa vyše sedemnásť rokov a ponožkožrút ako postavička a fenomén sa zrodil už v knižke Príšerky a príšery v roku 2005. Bola to kniha detskej poézie. Povedali sme si, že spravíme knižku o domácich príšerkách a rozprávali sme si, čo nás ako deti, ale aj ako dospelých strašilo a čo nám zvykne v domácnosti prekážať. Medzi rôznymi prašúnmi, flaškoňmi a bláznivými mucholapkami sa objavil aj ponožkožrút, čo nám kradne ponožky.
Vysvetlenie, že ponožky miznú práve týmto spôsobom, je oslobodzujúce a prijateľné nielen pre deti, nemyslíte?
Veď práve. Navyše, musím povedať, že nemám veľmi rada fantasy, hoci som si vedomá toho, že v súčasnosti fantazijné námety dosť fičia. Šaliem, keď vidím, ako sa tvorcovia predháňajú vo vytváraní všelijakých krajín zabúdania, snov a všeličoho úplne odťažitého. Oveľa radšej mám, ak sú veci reálne. Pre Českú televíziu som pred časom pripravovala večerníček O Kanafáskovi, kde je hlavným hrdinom perina. Mala by uspávať, ale ona namiesto toho s chlapčekom Jonášom vyvádza. Zároveň mu však vždy pomôže vyriešiť nejakú záležitosť. Rovnako, ako majú všetky deti perinu, majú aj ponožky. Je dobré pracovať s tým, čo deti poznajú a príbeh preniesť na hranicu fantázie a skutočnosti.
A tak ste začali rozvíjať lichožrútsky motív?
S Pavlom sme sa snažili vždy nájsť čosi, čo je každému dôverne známe. Ponožky sa predsa strácajú všetkým. Ponožka môže byť zaujímavá a fungovať aj inak. A tak vznikla básnička o Ponožkožrútovi a bola populárna. Postavičku som si požičala a spravila z nej obrázkovú knižku. On mi k nej napísal text a odrazu začal príbeh narastať a bola z neho jedna kniha, druhá aj tretia. Neskôr mi napadlo, že by Lichožrúti boli aj milý námet na film, a keďže som vyštudovala animovanú tvorbu a pripravovala krátke filmy aj večerníčkový seriál, povedala som si, že možno nastal čas urobiť celovečerný film.
Ako sa vám páčil film v slovenčine?
Bolo príjemné pozrieť si ho s časovým aj emočným odstupom od originálu. Keď človek pracuje na projekte sedem rokov a práca je odrazu hotová, autor si prežije aj krízu. Najprv sa objaví radosť, neskôr eufória a napokon prázdno.
V čom spočíva kríza?
Do sveta posielate vlastné dieťa a ono sa správa, ako chce. Je to veľmi zvláštny pocit, navyše, žijete celé roky v istom pracovnom rytme, zvykne si naň rodina, telo, myseľ a odrazu je všetko preč. Na jednej strane sa veľmi tešíte, no ja som prvé dni doslova blúdila po byte. Pozitívnym dôsledkom bolo, že som aspoň upratala celý dom. No človek sa musí opäť posunúť, tak som začala zas kresliť. Teraz sa teším, že s filmom prejdeme festivaly.
Čo znamená, že sa dieťa-dielo správa, ako chce?
Je to zložité. Keďže ide o môj celovečerný debut, ktorý vznikal dlho, vnímam citlivo aj reakcie divákov. Nemôžem ani chodiť do kina, nedokážem vidieť, ako ľudia pri filme jedia popcorn, idem sa z toho zblázniť. Ale zo slovenskej premiéry mám pekný zážitok. Sedela som na schodoch, pretože som si už nenašla miesto, a sledovala reakcie detí. Vedľa nás sedeli chlapci a veľmi sa smiali práve na miestach, kde som si predstavovala, že by sa deti mohli smiať.
K charakteristike postavičiek patria aj hlasy, ako sa vám páči slovenský dabing?
Vnímala som ho citlivo, pretože v českej verzii som sa podieľala na výbere hercov k charakterom postáv. Od začiatku som vedela, že Žiletku by mala hrať Táňa Vilhelmová, tu sa mi páčila Tatiana Pauhofová. Hihlíka, v slovenčine Chichúňa, som vnímala ako Kryštofa Hádka. V slovenskej verzii má o niečo starší hlas, ale Daniel Fischer ho rovnako dobre nahovoril. Do slovenskej verzie som nemala možnosť zasiahnuť, no oproti originálu mi pripadal veľmi iný jedine profesor, ktorého u nás nahovoril Josef Somr. Úplne skvele však nadaboval Kriváka Dederóna Ján Koleník.
