K šibenici kráčala ako posledná z odsúdených. Zdena Grúberová bola jednou zo skupiny tých mladých búrlivých ruských intelektuálov, ktorých myšlienka na smrť prinútila tesne pred popravou rozmýšľať o všetkom, čo ľudí v najhlbších zákutiach ich duší v živote rozdeľuje a spája.
Bolo to vo vynikajúcom filme Balada o siedmich obesených, zhmotňujúcom jeden dôležitý pocit: spolupatričnosť. Tá je v momente nedobrovoľného spoločného konca asi tým najsilnejším, čo môže byť.
Čosi podobné teraz prežívajú kolegovia Zdeny Gruberovej od filmu a divadla. Herečka zomrela v stredu v noci v úctyhodnom veku 83 rokov, no medzi nimi chýbala už roky. Viacerí donedávna ešte dúfali, že sa na scénu vráti, považovali ju za vzácnu a talentovanú kolegyňu.
Po tom, čo pred takmer dvadsiatimi rokmi prišla o dospelého syna Tomáša, sa však s manželom utiahla do ústrania a hoci ešte prijala zopár drobných úloh v televízii a rozhlase, do divadla sa už nevrátila.
Zamilovaná Júlia aj obesená anarchistka. Pozrite si momentky zo života Zdeny Gruberovej Čítajte Ženskosť, ktorá sa nevyvyšuje
„Poznal som ju od začiatku, ale najprv ako divák. Obdivoval som jej neobyčajnú autenticitu a životnú energiu, ktorú dávala do každej postavy,“ hovorí herec František Kovár.
Bol ešte poslucháčom Vysokej školy múzických umení, keď ho Ladislav Chudík zavolal robiť drobný komparz do hry Arthura Millera Po páde, kde Zdena Gruberová hrala hlavnú ženskú postavu.
„Vidieť ju hrať bolo pre nás neobyčajne vzrušujúce v tom zmysle, že sme cítili, akú mala v sebe úžasnú ženskosť a zároveň mnohovrstevnatosť,“ vysvetľuje Kovár. Oceňuje na nej sympatické ľudské črty - v zákulisí bola vždy veľmi priateľská a nikdy sa nevyvyšovala, hoci určite cítila, ako ju všetci obdivujú. O to viac si neskôr vážil možnosť hrať s ňou v rozhlase.
Jej odchod zo scény ho škrel, no rozumel jej rozhodnutiu. „Viackrát som jej telefonoval, veľa sme sa rozprávali, chcel som, aby vedela, aký som vďačný za to, čo mi priniesla – ako človek aj ako herečka. Chcel som ju povzbudiť a stále som dúfal, že sa vráti,“ priznáva František Kovár.
Keď pred rokmi účinkoval v známom televíznom programe Milana Kňažka Takí sme boli, veľmi si želal, aby bola práve ona jeho pozvaným hosťom. Do poslednej chvíle to vyzeralo nádejne, no Zdena Grúberová napokon pred kamery neprišla.
„Bolo mi to ľúto, akoby nechcela mať už otvorenejší kontakt, ale úplne som to chápal. Stále ostala pre mňa mimoriadnou herečkou.“
Veľmi podobne to cítili viacerí jej kolegovia, nevedeli na ňu zabudnúť najmä tí z jej hereckej generácie. Aj v tomto prípade sa prejavila jedna dôležitá súčasť fenoménu hereckej profesie: intenzívna práca s ľudskými emóciami.
„Na javisku odovzdávate čosi zo seba a hoci ste postavami, pozeráte sa jeden druhému priamo do očí a cítite prebiehajúcu energiu. To sú veľmi vzácne okamihy,“ opisuje Kovár. „Herec situáciu, ktorú jeho kolega takto sprítomní, vždy veľmi prežíva aj ako človek. Zostáva to vo vás.“
Zdena Gruberová bola jednou z posledných slovenských herečiek prvej generácie. Patrila medzi tých umelcov, ktorí sa pôvodne chystali na celkom inú životnú dráhu, no stačil jeden divácky dotyk s divadlom a dostavil sa pocit, že to je cesta, ktorou treba ísť.
Vo veku 83 rokov zomrela známa herečka Zdena Gruberová Čítajte Keď sú spomienky najdôležitejšie
„Mal som šťastie, že som s ňou mohol pomerne veľa pracovať,“ hovorí herec Emil Horváth. Prvý raz sa s ňou stretol ešte ako neskúsený študent na televíznom pľaci v komédii Drotár.
Gruberovú vníma ako herečku, ktorá bola prirodzene talentovaná a mimoriadne spontánna. Ako režisér ju obsadil napríklad v inscenácii Výnosné miesto. „Bola to charakterová herečka, ktorá skvelo zvládala aj tragikomické úlohy. Máloktorá z herečiek má tento rozmer,“ tvrdí.
Gruberovej tragédiu v rodine prežíval spolu so svojou manželkou Vierou Richterovou osobne aj preto, že s jej synom Tomášom Emil Horváth práve v tom čase pripravoval inscenáciu.
„Nevieme si predstaviť, čo cíti matka, keď prežije svoje dieťa, musí to byť veľmi bolestné,“ hovorí. „Ponuky mala aj potom a na scéne chýbala, to je bez diskusie. No nemožno sa čudovať, že sa utiahla. Na to, aby človek mohol aktívne fungovať, potrebuje vnútornú rovnováhu, ktorú sa jej po tragédii už zrejme nepodarilo nadobudnúť. Spomienky sa pre ňu stali prijateľnejšími.“
