O Dežovi Ursinym ako o skvelom a talentovanom hudobníkovi sa čoraz viac začalo hovoriť po jeho smrti v roku
1995. Na hudobnej scéne čoraz viac chýbal a hoci sa hovorilo o jeho náročnej, pre niektorých priam neznesiteľnej povahe, prihlásiť sa k jeho osobitému odkazu bolo z hľadiska vývoja hudby nevyhnutné.
Najpriateľskejší obraz o ňom ako o umelcovi a človeku dlho tvoril básnik Ivan Štrpka, s ktorým na svojich hudobných projektoch roky spolupracoval. V posledných rokoch však Ursiny ako legenda získava nový rozmer aj vďaka písomnostiam, ktoré postupne začali vychádzať knižne.
Po listoch Zdenke Krejčovej a korešpondencii so synom Jakubom najnovšie vyšli aj ľúbostné listy adresované Ursinyho veľkej láske z mladosti v rokoch 1971 až 1973. Knihu zostavil literárny vedec Peter Zajac a sa volá podľa jednej z jeho najkrajších hudobných balád, ktorú v tom období zložil. Jabloň v zime.
Eva Rosenbaumová v 60. rokoch začínala pri filme. Ako lektorka slovakistiky na univerzite v Ríme bola roky vzácnym slovenským kultúrnym oknom do sveta. Listy od Deža Ursinyho zverila pred smrťou do rúk dcéry Lucie Gardin. Na snímke s Federicom Fellinim a Jurajom Jakubiskom. (zdroj: FOTO - ARCHÍV L.G.)
Dežo Ursiny: Hudba nie je diagnóza Čítajte Slobodný v neslobode
Ursiny je príkladom hlboko premýšľajúceho človeka a na jeho špecifickom umeleckom smerovaní sa nedá cudzopasiť, ani keď sa jeho bytie ikonizuje. Do istej miery s tým súvisí aj príbeh skorého a ťažkého odchodu, ktorým je jeho neskoršie dielo silne poznačené.
Zanechal po sebe množstvo rozmanitého, lákavého a hodnotného materiálu v rôznych žánroch, plné existenciálnych otázok o umení, živote a smrti. Pozoruhodné je, ako prispel aj k rozvoju epištolárnej literatúry.
Ursiny píše svoje listy milovanej žene intenzívne, hutne, sústredene, košato a odovzdane, ako to len môže robiť 24-ročný slobodný mladík, čo sa ponára do nepoznaných hĺbok duše, má obavy z budúcnosti, nechuť zo stavu spoločnosti a zároveň cíti neskonalú telesnú túžbu, vieru v duchovné prepojenie a nádej v stretnutie.
