BRATISLAVA. Na vrchole vysokohorských štítov stačí malá, tichá biela kôpka – letmý sneh, nenápadný ako pohľad, dotyk či dojem, ktorý preletí, prebleskne len tak úchytkom.
Keď sa tam hore pohne, ešte ho nevidíme, no akoby sme už počuli šumenie. Začína sa nabaľovať, rásť a postupne sa rúti čoraz rýchlejšie dolu. Je to lavína, ktorú nemožno zastaviť.
Letmý sneh je slovné spojenie, ktoré nesie v sebe čosi tajomného, priam ohrozujúceho.
Spisovateľ Pavel Vilikovský sa stotožnil s jeho významami v útlej knižke, podľa ktorej vznikala v uplynulých mesiacoch nová rovnomenná inscenácia. V utorok ju v premiére uvedie Divadlo Astorka. Po ostravskej inscenácii jeho Príbehu ozajského človeka je to už druhá adaptácia jeho diela.
(zdroj: PRACOVNÉ FOTO - ROBERT TAPPERT)Meno neznamená nič
Žijeme v dobe, ktorá rada zabúda, a my sme tí, čo jej to nesmieme dovoliť. Letmý sneh je obrazom tohto zabúdania, no nielen takého, čo nás obklopuje, keď sa zámerne uzatvárame do samoty, ale aj ako celkom konkrétna diagnóza spojená s vekom.
