Susedia aj veda ho mali dlho za blázna. Za čudáka, čo celé dni mrzne vonku a zababušený do vlniaka pozoruje spoza zvláštneho prístroja na drevenom podstavci sneh.
Wilson Bentley, vtedy ešte mladý, dvadsaťročný muž z mestečka Jericho vo Vermonte, si zo šuškandy ľudí nikdy ťažkú hlavu nerobil.
Rovnako vtedy, ako aj ďalších štyridsaťšesť rokov ho napĺňala vášeň pre fotografovanie snehových vločiek a nikdy sa nesťažoval na zimu ani na čokoľvek iné.
Naopak, pochvaľoval si, ako dobre sa vedel narodiť. Vermont leží na severovýchode Spojených štátov a prvý sneh v roku tu napadne často už v novembri a drží sa nezriedka do mája. Až polovicu z roka sa mohol sústredene venovať najobľúbenejšej činnosti.
Nič iné ho veľmi nezaujímalo. Len rozmanitosť snehových foriem padajúcich z neba. V lete sa ešte ako tak uspokojil s pozorovaním a zaznamenávaním veľkosti dažďových kvapiek. Už v útlom detstve v ňom pôvab vločiek prebudil filozofa, vedca, fotografa i poetu. Nebavilo ho s inými chlapcami behať po vonku a klbčiť sa.
Jeho duša bola citlivá a krehká ako krása, ktorá ho uchvacovala. Vločky dokázal pozorovať hodiny a rovnako vrúcne miloval aj matku a jej knižnicu. Bývala kedysi učiteľkou a okrem encyklopédií vlastnila čosi veľmi cenné - mikroskop. Až do štrnástich rokov pani Bentleyová syna vyučovala sama.
“Vždy, keď sa jedna vločka roztopila, pomyslel som si: teraz je už jej krása navždy preč.
„
Pominuteľná krása
Otec bol farmár, venoval sa mliekarenskej produkcii a veľa zmyslu v chlapcovej kratochvíli nevidel. S matkinou pomocou sa však Bentleymu podarilo otca obmäkčiť a nahovoriť ho, aby mu zaobstaral nákladnú techniku na fotografovanie. Prakticky uvažujúci pán Bentley investícii veľmi nedôveroval, ale privolil. Už nejaký čas sa totiž Wilson pokúšal zostaviť vzorkovú encyklopédiu vločiek, usilovne ich skicoval, no výsledok nestál za veľa.
